Jej pohľad mi bol naplnením, jej pozdrav pre mňa znamenal návrat domov. Mlčky som vystrel k nej obe ruky. Chytila mi ich do pevných, teplých dlaní.
„Vy ste Sinclair. Hneď som vás poznala. Vitajte!“
Hlas mala hlboký a teplý, pil som ho ako sladké víno. A potom som sa zadíval na ňu a na jej tichú
tvár, do jej bezodných očí, na jej svieže, zrelé ústa, na voľné široké čelo, ktoré nieslo znamenie.
„Aký som rád!“ zmohol som sa len a pobozkal som jej obe ruky. „Myslím, že som celý život bol vždy na ceste – a teraz som došiel domov.“
Matersky sa usmiala.
„Domov nedôjdeme nikdy,“ povedala láskavo. „Ale tam, kde sa spriatelené cesty stretajú, vyzerá celý svet aspoň na chvíľu ako náš domov.“
Vyslovila to, čo som cítil na ceste k nej. Jej hlas i slová boli veľmi podobné synovým, a predsa celkom iné. Všetko bolo zrelšie, teplejšie, samozrejmejšie. Ale takisto ako Max predčasom nepôsobil na nikoho dojmom chlapca, tak ani jeho matka nepôsobila ako matka dospelého chlapca, taký mladý a sladký mala nádych na tvári a vlasoch, taká pevná a bez vrások bola jej zlatistá pleť, také kvitnúce ústa. Ešte kráľovskejšia ako v mojom sne stála tu predo mnou a jej blízkosť bola pre mňa šťastím lásky, jej pohľad naplnením.“


Pistorius – charakterovo podobný Demianovi. Rád diskutoval, premýšľal. Venoval sa hre na organ. Tiež veril v Abraxa a o svoje poznatky sa delil s Emilom. „Bol to ešte mladý človek, no starší odo mňa. Keď som tak raz organistu potajomky sledoval na jeho ceste z kostola, všimol som si, ako ďaleko na kraji mesta vošiel do malého výčapu. Nemohol som odolať a pobral som sa za ním. Prvý raz som ho videl takto zreteľne. Sedel za stolom v kúte, čierny plstený klobúk na hlave a krčah vína pred sebou, tvár mal takú, akú som aj očakával. Bola škaredá a akási divá, skúmavá i zarytá, svojvoľná a prezrádzajúca vôľu, a pritom okolo úst mäkká a detská. Mužské a silné črty mu sedeli v očiach a na čele, dolná polovica tváre bola jemná a akási nehotová, nezvládnutá a čiastočne mäkká, brada celkom nerozhodná, chlapčenská v protiklade s čelom a pohľadom. Milé mi boli len jeho tmavohnedé oči plné pýchy a nepriateľstva.“
„Som stratený syn, viete. Môj otec je náramne váženým človekom, významným farárom a kazateľom v tunajšom meste. A ja, aby ste hneď vedeli, na čom ste, som jeho nadaným a veľasľubným synátorom, ktorý však vybočil z cesty a do istej miery sa aj pomiatol. Bol som teológom a krátko pred štátnou skúškou som tú počestnú fakultu opustil. I keď, pokiaľ ide o moje súkromné štúdiá, ešte vždy som vlastne ostal v odbore.