Pre mňa je nanajvýš dôležité a zaujímavé, akých bohov si ľudia oddávna vymysleli. Mimochodom, teraz som hudobník a čoskoro dostanem menšie miesto organistu. A tak budem zasa pri cirkvi.“
„Chcel sa stať kňazom, hlásať nové náboženstvo, rozdávať nové formy povznesenia, lásky a uctievania, stavať nové symboly. Lenže na to nemal silu, nebolo to jeho poslaním. Priveľmi vrelo zotrvával v minulosti, priveľmi poznal minulé, priveľa toho vedel o Egypte, Indii, o Mitrasovi, o Abraxovi. S láskou sa upínal na obrazy, aké táto zem už videla, a pritom v najtajnejšom vnútri aj sám vedel, že nové musí byť novým a iným, že musí vyvierať z čerstvej zeme a netreba ho čerpať zo zbierok knižníc. Bol povolaný azda privádzať človeka k sebe samému, ako to urobil so mnou. Ale poskytnúť niečo neslýchané, nových bohov, na to povolaný nebol.“
„Mojím želaním bolo stať sa kňazom, to viete. Najradšej by som bol kazateľom nového náboženstva, o ktorom už čosi tušíme. No nikdy sa ním nebudem môcť stať – viem to a vedel som to už dávno, hoci som si to nepripúšťal. Budem teda vykonávať inú kňazskú službu, možno hrať na organe alebo čosi iné. Ale vždy ma musí obklopovať niečo, čo pokladám za krásne a sväté, hra na organe a mystérium, symbol a mýtus, potrebujem to a neupustím od toho. To je moja slabosť. Lebo niekedy viem, Sinclair, kedy-tedy si uvedomujem, že by som také želania nemal mať, že sú prepychom a slabosťou. Bolo by lepšie, bolo by správnejšie, keby som sa celkom prosto, bez akýchkoľvek nárokov odovzdal osudu. Ale nemôžem, práve to jediné nemôžem. Možno vy to raz zvládnete. Je to ťažké, je to jediné naozaj ťažké na svete, milý chlapče. Neraz som sníval o tom, ale nemôžem, hrozím sa toho: nemôžem tu stáť taký celkom nahý a osamelý, veď aj ja som biedny, slabý tvor, čo potrebuje trocha tepla a potravy a príležitostne chce pocítiť aj blízkosť seberovného. Kto skutočne nechce nič, iba svoj osud, ten už nemá nikoho, stojí celkom sám a obklopuje ho len chladný vesmír. Viete, to je Ježiš v Getsemanskej záhrade. Boli takí mučeníci, čo sa radi dávali pribiť na kríž, ale ani oni sa nestali hrdinami, neboli oslobodení, aj oni chceli niečo, čo im bolo milé a domácke, mali svoje vzory, svoje ideály. Kto chce len svoj osud, už nemá vzory ani ideály, nič, čo mu je milé, nič, čo by ho utešilo! A takouto cestou by vlastne človek mal ísť. Ľudia ako ja a vy sú naozaj sami, lenže my máme ešte jeden druhého a tajné zadosťučinenie, že sme iní, že vzdorujeme a chceme niečo neobyčajné. Aj si musíme kadečo odoprieť, ak chceme prejsť celú cestu.