Jestvovali v ňom priame línie a cesty vedúce do budúcnosti, jestvovala povinnosť a vina, zlé svedomie a spoveď, ospravedlnenie a dobré predsavzatie, láska a úcta, slovo Písma a múdrosť. Tohto sveta sa bolo treba pridŕžať, aby život bol jasný a čistý, krásny a usporiadaný.“

Všetko mu tu pripadalo veľmi umelé, čisté a milé. Bolo to také dobré, až sa mu to zdalo nudné a niekedy sa cítil, akoby do tohto sveta ani nepatril. Všetko tu bolo pokojné, tiché, obklopené tajomstvom. V druhom svete bolo všetko príliš skazené, divé. Takýto svet ho vábil, hoci vedel, že by mal byť rovnaký, ako jeho otec a matka. Cítil však, že jeho cesta vedie práve cez ten druhý svet. „I keď sa druhý svet začínal uprostred nášho domu, bol celkom iný, voňal inak, prejavoval sa inak, iné sľuboval i vyžadoval. Vyskytovali sa v ňom slúžky a remeselnícki tovariši, duchárske historky a chýry o škandáloch, išlo o pestrý prúd neslýchaností, vábností, strašidelností i záhadností ako jatky a väzenie, opilci a hašterivé ženy, teliace sa kravy, vyvalené kone, rozprávanie o vlámaniach, zabití a o samovraždách. Všetky krásne i hrozné, divé i kruté veci boli všade navôkol, v najbližších uliciach, v najbližšom dome. Pobiehali tu policajt a tulák, opilci bili svoje ženy, hŕstka mladých dievčat sa večerom rojila z fabrík, stareny vedeli človeku počariť alebo porobiť, zbojníci bývali v lese, žandári lapali podpaľačov – všade kypel a voňal druhý búrlivý svet, všade, len nie v izbách, kde žili matka s otcom.“

Tieto dva svety sa neustále prelínali.

„Najčudnejšie bolo, ako naše dva svety spolu hraničili, ako tesne pri sebe jestvovali!
A tak to bolo aj so všetkým, najmä so mnou samým. Isteže som patril k jasnému a správnemu svetu, bol som dieťaťom svojich rodičov, ale kamkoľvek som obrátil oči a uši, všade bol prítomný druhý svet, aj ja som v ňom žil, hoci mi neraz pripadal cudzí a nezvyčajný, hoci sa vtedy vo mne zakaždým ozvalo zlé svedomie a strach. V zakázanom svete som dokonca chvíľami žil najradšej a návrat k jasnému – čo ako potrebný a dobrý – neraz býval takmer prinavrátením do sveta menej pekného, nudnejšieho a pustejšieho. Občas som si uvedomil, že mojím cieľom v živote bolo stať sa takým ako môj otec a moja matka, takým jasným a čistým, rozvážnym a poriadnym, lenže k tomu bola cesta ďaleká, dovtedy bolo treba vysedávať v škole, študovať, skladať skúšky a examény, a ustavične viedla popri druhom, temnejšom svete, ba i cezeň, a tak nebolo vylúčené, že človek doň zapadne a utopí sa.