Keď som si vykresľoval diabla, mohol som si ho pokojne predstaviť na dolnom konci ulice preoblečeného či aj nie, alebo na jarmoku, alebo v hostinci, ale nikdy nie u nás doma.“

Emil chodil do latinskej školy spolu so synom krajčíra – opilca Franzom Kromerom. Ten si ho vyhliadol ako svoju „obeť“. Emil sa ho síce bál, ale na druhej strane bol rád, že niekto o neho javí záujem, hoci je to len taký „oplan“. Raz sedel spolu s Franzom a niekoľkými ďalšími kamarátmi pri ohni. Všetci chlapci rozprávali svoje hrdinské historky, iba Emil bol stále ticho. Zo strachu pred výsmechom si aj on vymyslel svoj vlastný príbeh.

„Vybájil som si veľké zbojstvo a urobil som sa jeho hrdinom. V záhrade pri nárožnom mlyne, rozprával som, potiahol som s kamarátom zo vrece jabĺk, nie obyčajných, ale samých reniet a zlatých parménok, najlepšie sorty. Pre chvíľkové číhajúce nebezpečenstvo som sa utiekal do takéhoto príbehu, veď vymýšľanie a rozprávanie bolo u mňa bežné, a tak som dal zažiariť svojmu umeniu, len aby som hneď nepohorel a nezaplietol sa azda do niečoho horšieho. Jeden z nás, rozprával som, stál ustavične na stráži, zatiaľ čo druhý bol na strome a zhadzoval jablká, až bolo vrece také ťažké, že sme nakoniec polovicu z neho museli odsypať, no vrátili sme sa po ne o polhodinku.“
Takýto príbeh Emil vyrozprával, aby sa zachránil.
Vôbec mu to však nepomohlo, pretože sa tým dostal do horšej situácie, akou bol výsmech, ktorého sa obával. Franz sa chcel uistiť, či to naozaj spravil. Emil mu prisahal, no to nemal robiť. Franz mu povedal, že mlynár vyplatí dve marky na ruku tomu, kto mu prezradí, kto ovocie ukradol. Chcel ho udať. Emil sa veľmi zľakol, pretože vedel, že je v strašnej situácii. Prisahal, že jeho príbeh je pravdivý, preto to už nemohol odvolať. Chcel Franza podplatiť, dal mu strieborné hodinky, ktoré by si ale musel dať opraviť. On ich neprijal, chcel tie dve marky. Emil nevedel, čo má robiť, kde zohnať peniaze, pretože pre dieťa v jeho veku to bolo veľmi veľa. Odišiel domov veľmi nešťastný. Odohrával sa v ňom veľký vnútorný boj, mal zmiešané pocity z ocitnutia sa v druhom svete. „Môj život bol rozvrátený. Premýšľal som, že utečiem a nikdy sa už nevrátim, alebo sa utopím. Neboli to však jasné predstavy. Sadol som si v šere na najspodnejší stupienok nášho schodiska, stiahol som sa celkom do seba a oddal sa nešťastiu. Napravo od sklených dverí visel otcov klobúk a matkin slnečník. Z týchto vecí na mňa zaviali domov a nežnosť, moje srdce sa s nimi úpenlivo a vďačne pozdravilo, tak ako stratený syn vníma vôňu a pohľad na staré domovské izby.