Hermann Hesse Demian

Tí, čo píšu romány, sa zvyčajne tvária, akoby každý z nich bol Bohom a mohol dokonale obsiahnuť a pochopiť ktorýkoľvek ľudský príbeh a vykresliť ho tak, akoby ho rozprával sám Boh, bez akéhokoľvek závoja hmly, až do samej podstaty. To ja nemôžem, takisto ako ani ostatní spisovatelia nie. Môj príbeh je však pre mňa dôležitejší ako ktorémukoľvek románopiscovi ten jeho, pretože je môj a je to príbeh človeka – nie vymysleného, možného, ideálneho alebo človeka, čo je len tak naporúdzi, ale skutočného, jedinečného, žijúceho. Pravda, čo znamená ozaj žijúci človek, to dnes vieme menej ako kedysi a tak je aj z ľudí, z ktorých každý je vzácnym, jedinečným pokusom prírody, množstvo odsúdených k zániku. Keby sme nemali byť ničím viac ako jedinečnými ľuďmi, mohli by každého z nás skutočne guľkou zniesť zo sveta, už by nemalo zmysel rozprávať príbehy. Každý človek nie je však len sebou samým, je aj jedinečným a vzácnym, v každom prípade dôležitým aj mimoriadnym bodom, v ktorom sa krížia javy sveta, len raz a nikdy viac. Preto je príbeh každého človeka dôležitý, večný, božský, preto je každý, kým žije a napĺňa vôľu prírody, obdivuhodný a zaslúži si všetku pozornosť. V každom je spodobený duch, v každom trpí bytosť, v každom je ukrižovaný Vykupiteľ.
Život každého človeka je cestou k sebe samému, je pokusom nájsť cestu, náznakom chodníka. Človek sa nikdy nestane samým sebou a jednako sa usiluje stať ním, jeden temnejšie, iný jasnejšie, každý, ako vie. Každý v sebe až do svojho konca nesie zostatky vlastného narodenia, hlien a škrupinu prasveta. Niektorí sa nikdy nestanú človekom, ostanú žabou, jaštericou, mravcom. Nejeden je hore človek, dolu ryba. Ale každý je pokusom prírody o človeka. A všetci máme spoločný pôvod, matku, všetci vychádzame z toho istého pažeráka, ale každý sa usiluje, súc pokusom a vrhom z hĺbok, o vlastný cieľ. Môžeme sa navzájom chápať, ale znamenať môže každý len sám seba. Človek má zostať taký, aký je. Má byť sám sebou, lebo inak nenájde zmysel života. Dobré je žiť pre druhých, veď všetci sme bratia a sestry. V tomto príbehu vládne chaos, zhon, zmätok. Nie je to príbeh harmonický, ale skutočný.













Hlavné postavy

Emil Sinclair – v diele nie je opísaný jeho vzhľad. Je rozprávačom svojho vlastného príbehu. Je slušným dieťaťom zo slušnej rodiny, ktorý spoznáva dva svety – rodičovský a vonkajší. Rád žije v prvom svete, pretože je čistý a cíti sa v ňom chránený tajomnou silou.

„V dobré dni, keď vo mne vládol jas a svedomie som mal v poriadku, bolo nádherné hrať sa so sestrami, byť k nim dobrý a slušný a seba vidieť ako poriadneho a ušľachtilého chlapca. Tak to aj muselo byť, keď bol človek anjelom! Vtedy išlo o najvyššie blaho, čo sme poznali a pokladali za sladké a zázračné, byť anjelom, obklopeným jasným zvukom a vianočnou vôňou a šťastím.“

V detstve to bol dosť utiahnutý, nesmelý a bojazlivý chlapec. Bol zvyknutý chápať všetko tak, ako to vraveli dospelí v jeho okolí, prijímal ich názory a pokladal ich za správne. Svoj vlastný názor si vytváral málokedy. Bol ľahko ovplyvniteľný, najmä silnejšími osobami. Formovať ho začalo priateľstvo s Demianom. Spoznal, že má právo na svoj vlastný názor a na všetko sa môže dívať z viacerých aspektov. Demian sa stal jeho vzorom a vodcom. Emil o ňom veľmi často premýšľal, obdivoval ho a považoval za veľmi vznešeného. V puberte sa na určitý čas ich osudy rozdelili, ale v podvedomí bol Emil stále vedený Demianom, bol ovplyvňovaný jeho názormi, konaním, myslením. Počas pobytu v chlapčenskom penzióne v St. sa Emil odcudzil aj vlastnej rodine. V dospelosti sa veľmi zmenil. Najprv bol nesmelým nestranným pozorovateľom, potom však aj on patril k ľuďom, ktorí žili hýrivým životom.

„Hľa, takto som vyzeral vo svojom vnútri! Ja, ktorý som opovrhoval svetom, ja, ktorý som sa hrdil duchom a mával spoločné myšlienky s Demianom! Takto som vyzeral, ja, vyvrheľ a neslušník, opitý a špinavý, hnusný a surový, bohapusté zviera ovládané ohavnými pudmi! Takto som vyzeral ja, čo som prichádzal zo záhrady, kde bolo všetko čisté, ligotavé a vznešenonežné, ja, ktorý som mal rád Bachovu hudbu a krásne básne! S hnusom a pobúrením počujem ešte svoj vlastný smiech, opitý, neovládaný, ako hlúpo zo mňa vyráža. To som bol ja!
Je veľa ciest, na ktorých nás Boh robí osamelými a vedie nás k sebe samým. Takou cestou ma vtedy viedol. Bolo to ako zlý sen. Ponad lepkavú špinu, rozbité poháre a cynicky pretárané noci vidím seba samého, opantaného rojčivca, ako sa nepokojne a usúžene vlečiem mrzkou a nečistou cestou. Sú také sny, v ktorých na ceste za princeznou človek ostane trčať v špinavých mlákach, zadných uličkách plných smradu a odpadkov. So mnou to tak bolo. Takýmto málo jemným spôsobom mi bolo určené ostávať sám a oddeliť seba a detstvo zamknutou rajskou bránou s nemilosrdnosť vyžarujúcimi strážcami. Bol to začiatok, prebudenie z clivoty za sebou samým.“
V ťažkých chvíľach sa začal venovať kresleniu. Maľoval to, čo sa mu prisnilo. Aj tu bol veľmi ovplyvnený Demianom. Nech namaľoval čokoľvek, premýšľal o tom a vždy sa dopracoval k nemu. Preto sa rozhodol opäť s ním nadviazať kontakt.

Prostredníctvom Demiana sa dozvedel o Abraxovi. Táto téma ho veľmi zaujala, preto sa jej začal venovať. Nadviazal priateľstvo s ďalším človekom, ktorý vedel o Abraxovi – s Pistoriom. Často mával zmiešané pocity z celého sveta i života. Opäť začal mávať čudné sny a maľoval. Rozhodol sa navštíviť Demiana a jeho matku, do ktorej sa časom zamiloval. Začínal byť čoraz viac ovplyvňovaný Demianom aj pani Evou. Miloval rozhovory s nimi, ktoré považoval za veľmi duchaplné a mal pocit, že ho napĺňajú. Veľa sa od oboch naučil. Keď začala vojna, nastúpil na front, kde sa musel s Demianom rozlúčiť. Max Demian – bol veľmi nezvyčajný človek. Veľmi rád o všetkom premýšľal, na všetko sa pozeral svojimi vlastnými očami a na všetko mal svoj vlastný názor. Mal veľmi pevnú vôľu, pomocou ktorej dosiahol veľa. Vedel čítať myšlienky a dokázal prinútiť ľudí robiť to, čo chcel, aby robili. Na viacerých mal nesmierne veľký vplyv. Tiež veril v Abraxa. Patril k ľuďom „so znamením“. K viacerým udalostiam opísaným v Biblii mal svoju vlastnú verziu, vychádzajúcu zo svojich pohľadov a názorov. Mával rôzne predtuchy – vytušil napríklad aj to, že príde vojna. Bol to veľmi osobitý a jedinečný typ človeka.

„Bol synom zámožnej vdovy. Na rukáve nosil čiernu smútočnú pásku. Všetkým bol čímsi nápadný. Pôsobil staršie, ako vyzeral, na nikoho nerobil dojem chlapca. Medzi chalanmi sa pohyboval cudzo a pohotovo ako muž, bo skôr vari ako pán. Obľúbený nebol, nezúčastňoval sa hier, ešte menej ruvačiek, ostatným sa páčil len jeho sebavedomý a rozhodný tón voči učiteľom. Raz, keď sme sa stretli, kývol na mňa. Vtedy sa mi však zazdalo, že v jeho milote je jemný náznak posmechu či ironickej výčitky, no možno som si to len namýšľal. Veľa ráz mi zrak zabehol k Demianovi, ktorého tvár ma mimoriadne priťahovala, a tak som sa díval na tú jeho bystrú, jasnú, náramne pevnú tvár, ako sa pozorne skláňa nad prácou. Vôbec nevyzeral ako žiak, čo si robí domácu úlohu, skôr ako bádateľ zaoberajúci sa vlastnými problémami. Príjemný mi vlastne nebol. Naopak, čosi mi na ňom prekážalo, zdal sa mi pyšný a chladný, bol akýsi priveľmi sebaistý a skúmavý a jeho oči mali výraz dospelého – čo deti nemajú rady – trocha smutný so zábleskami výsmechu. A predsa som sa musel ustavične naňho pozerať, či mi už bol milý alebo nie; on sotvaže raz ku mne zdvihol pohľad, vtedy som sa naľakane odvrátil.

Keď dnes uvažujem, ako tento žiak vyzeral, môžem povedať toľko: bol v každom smere iný ako ostatní, bol celkom svojský a osobnostne poznačený, preto bol nápadný – pritom robil všetko, aby tak nebil do očí, no držal sa i správal ako preoblečený princ, ktorý sa ocitne medzi sedliackymi parobkami a veľmi sa usiluje vyzerať ako oni. Pri pozdrave napodobňoval náš školácky tón, ale bol dospelý a zdvorilý.
Vidím ho, ako ide do školy, sám alebo s ostatnými väčšími žiakmi, pôsobí cudzo, osamelo a mĺkvo, putuje medzi nimi sťa hviezda, obkolesený vlastným povetrím, žijúci podľa vlastných zákonov. Nikto ho nemal rád, nikto k nemu nemal dôverný vzťah, len jeho matka. No aj k nej sa správal, zdá sa, nie ako dieťa, ale ako dospelý. Učitelia ho nechávali čo možno najviac na pokoji, bol dobrým žiakom, ale neusiloval sa nikomu zapáčiť a z času na čas sa k nám doniesla poznámka alebo odvrávka, ktoré vraj uštedril niektorému učiteľovi a ktorým nechýbala jeho ostrá vyzývavosť či irónia. Stál som pri obloku, skrytý záclonou, a díval sa naňho, s hlbokým začudovaním pozorujúc jeho sústredenú, chladnú, jasnú tvár obrátenú k štítu, tvár muža, bádateľa alebo umelca, rozvážnu a plnú vôle, ale svetlú a chladnú, so znalými očami.
A znovu ho vidím. Bolo to o čosi neskôr, na ulici, všetci sme obstúpili pred školou koňa, ktorý spadol. Demian mal pohľad upriamený na konskú hlavu a zasa oplýval hlbokou, tichou, takmer fanatickou, a predsa nenáruživou pozornosťou. Dlho som sa naňho díval, a vtedy som pocítil, ale ešte som si neuvedomoval, čosi veľmi svojrázne. Mal som pred očami Demianovu tvár a zbadal som, že nemá tvár chlapčenskú, ale mužnú. Zbadal som ešte viac, zdalo sa mi, že vidím alebo cítim ani nie tak tvár muža, ale ešte akúsi inú. Akoby v nej bolo čosi aj zo ženskej tváre a na okamih sa mi zdala nie mužská ani detská, nie stará ani mladá, ale akási tisícročná, akoby mimo času, poznačená inými vekmi, než žijeme my. Tak mohli pôsobiť zvieratá alebo stromy či hviezdy – neuvedomoval som si, ani som necítil presne to, čo vravím teraz ako dospelý, ale niečo tomu podobné. Možno bol krásny, možno sa mi páčil, možno aj protivil, nedalo sa to rozlíšiť. Vedel som len: bol iný ako my, bol ako zviera alebo duch či obraz, ani neviem, aký bol, ale bol iný, nepredstaviteľne iný ako my všetci.
V škole sa vravelo, že je žid, alebo nie, pohan, a iní zasa šírili, že s matkou nie sú nijakého náboženstva, alebo že patria do akejsi náramne zlej sekty. Myslím, že v súvislosti s tým som zachytil aj podozrenie, že vraj žije s vlastnou matkou ako s milenkou. Najskôr to však bolo tak, že ho dovtedy vychovávala bez náboženstva, čo preňho mohlo v budúcnosti mať nepríjemné následky.
Akoby nás čosi zväzovalo.

V tej chvíli som pocítil akési dojatie či pripomienku, a zrazu som len zazrel v predných radoch lavíc Demianovu tvár obrátenú ku mne, s jasnými výrečnými očami, v ich výraze sa mohol skrývať práve tak posmech ako vážnosť.
Demian býval vždy k učiteľom i žiakom slušný, nikdy som nevidel, že by vystrájal školácke sprostosti, nikdy som ho nepočul hlasne sa zasmiať alebo tárať, nikdy na seba neprivolal učiteľovo pokarhanie. Ale celkom potichučky, skôr pokynom či pohľadom ako šepkanými slovami, vedel ma pritiahnuť k tomu, čím sa sám zapodieval. A boli to veru dosť zvláštne veci.
Začala sa hodina, usiloval som sa dávať pozor a Demian ma nevyrušoval. Po chvíli som zo strany, z ktorej sedel pri mne on, zacítil čosi osobité, prázdnotu či chlad alebo čosi také, akoby jeho miesto bolo prázdne. Keď ma pocit začal už stiesňovať, obrátil som sa. Videl som, že môj priateľ sedí vzpriamený, drží sa rovno ako inokedy. Ale jednako vyzeral inak, čosi z neho vychádzalo, obkolesovalo ho čosi, čo som nepoznal. Myslel som, že má oči zavreté, ale všimol som si, že ich má otvorené, no nevnímali, mal ich meravé a nasmerované dovnútra alebo do veľkej diaľky. Sedel bez pohnutia, akoby ani nedýchal, ústa mal sťa vytesané z dreva či kameňa, tvár bledú, bezfarebnú ako kameň. Hnedé vlasy boli na ňom najživšie. Ruky mal položené na lavici, mŕtvo a ticho ako predmety, kamene či plody, bledé a bez pohybu, no nie ochabnuté, ale pevné, dobrý obal zakázaného mocného života. Jeho pohľad ma rozochvel. Je mŕtvy! pomyslel som si, ba takmer povedal nahlas. Ale vedel som, že nie je mŕtvy. Uhrančivým pohľadom som mu visel na tvári, bledej kamennej maske, a cítil som: toto je Demian! Aký bol iný, keď kráčal a zhováral sa so mnou, vtedy bol len spola Demianom, takým, ktorý načas hrá svoju úlohu, prispôsobuje sa, robí to z láskavosti ku mne. Ozajstný Demian však vyzerá takto. Je takýto kamenný, prastarý, zvierací, ako skala, krásny a chladný, mŕtvy a potajomky plný úžasného života. A okolo neho tichá prázdnota, vzdušný a hviezdny priestor, osihotená niť. Nebol som jeho súčasťou, bol pre mňa nedosiahnuteľný, bol odo mňa ďalej, akoby sa nachádzal na najvzdialenejšom ostrove sveta.“


Pani Eva – zámožná vdova, Demianova matka, tiež „so znamením“. Vždy pôsobila veľmi múdro, pokojne a duchaplne. Mala rovnako originálne názory ako jej syn. Dokázala si získať ľudí svojím šarmom. Mala v sebe zvláštne čaro a iskru. Bola to vyrovnaná osobnosť, ktorú si väčšina ľudí vážila a pre každého bola pocta oslovovať ju menom. Bola stelesnením matky. „Bola to ona, veľká, takmer mužská postava ženy, podobná svojmu synovi, mala črty materstva, prísnosti i náruživosti, bola krásna a vábna, pekná a neprístupná, démon i matka, osud i milenka. Taká bola!
Nezmohol som sa ani na slovko. Tvárou, rovnakou ako synova, ktorá neprezrádzala čas ani vek a bola plná oduševnenej vôle, sa na mňa láskavo usmievala pekná, ctihodná pani.

Jej pohľad mi bol naplnením, jej pozdrav pre mňa znamenal návrat domov. Mlčky som vystrel k nej obe ruky. Chytila mi ich do pevných, teplých dlaní.
„Vy ste Sinclair. Hneď som vás poznala. Vitajte!“
Hlas mala hlboký a teplý, pil som ho ako sladké víno. A potom som sa zadíval na ňu a na jej tichú
tvár, do jej bezodných očí, na jej svieže, zrelé ústa, na voľné široké čelo, ktoré nieslo znamenie.
„Aký som rád!“ zmohol som sa len a pobozkal som jej obe ruky. „Myslím, že som celý život bol vždy na ceste – a teraz som došiel domov.“
Matersky sa usmiala.
„Domov nedôjdeme nikdy,“ povedala láskavo. „Ale tam, kde sa spriatelené cesty stretajú, vyzerá celý svet aspoň na chvíľu ako náš domov.“
Vyslovila to, čo som cítil na ceste k nej. Jej hlas i slová boli veľmi podobné synovým, a predsa celkom iné. Všetko bolo zrelšie, teplejšie, samozrejmejšie. Ale takisto ako Max predčasom nepôsobil na nikoho dojmom chlapca, tak ani jeho matka nepôsobila ako matka dospelého chlapca, taký mladý a sladký mala nádych na tvári a vlasoch, taká pevná a bez vrások bola jej zlatistá pleť, také kvitnúce ústa. Ešte kráľovskejšia ako v mojom sne stála tu predo mnou a jej blízkosť bola pre mňa šťastím lásky, jej pohľad naplnením.“


Pistorius – charakterovo podobný Demianovi. Rád diskutoval, premýšľal. Venoval sa hre na organ. Tiež veril v Abraxa a o svoje poznatky sa delil s Emilom. „Bol to ešte mladý človek, no starší odo mňa. Keď som tak raz organistu potajomky sledoval na jeho ceste z kostola, všimol som si, ako ďaleko na kraji mesta vošiel do malého výčapu. Nemohol som odolať a pobral som sa za ním. Prvý raz som ho videl takto zreteľne. Sedel za stolom v kúte, čierny plstený klobúk na hlave a krčah vína pred sebou, tvár mal takú, akú som aj očakával. Bola škaredá a akási divá, skúmavá i zarytá, svojvoľná a prezrádzajúca vôľu, a pritom okolo úst mäkká a detská. Mužské a silné črty mu sedeli v očiach a na čele, dolná polovica tváre bola jemná a akási nehotová, nezvládnutá a čiastočne mäkká, brada celkom nerozhodná, chlapčenská v protiklade s čelom a pohľadom. Milé mi boli len jeho tmavohnedé oči plné pýchy a nepriateľstva.“
„Som stratený syn, viete. Môj otec je náramne váženým človekom, významným farárom a kazateľom v tunajšom meste. A ja, aby ste hneď vedeli, na čom ste, som jeho nadaným a veľasľubným synátorom, ktorý však vybočil z cesty a do istej miery sa aj pomiatol. Bol som teológom a krátko pred štátnou skúškou som tú počestnú fakultu opustil. I keď, pokiaľ ide o moje súkromné štúdiá, ešte vždy som vlastne ostal v odbore.

Pre mňa je nanajvýš dôležité a zaujímavé, akých bohov si ľudia oddávna vymysleli. Mimochodom, teraz som hudobník a čoskoro dostanem menšie miesto organistu. A tak budem zasa pri cirkvi.“
„Chcel sa stať kňazom, hlásať nové náboženstvo, rozdávať nové formy povznesenia, lásky a uctievania, stavať nové symboly. Lenže na to nemal silu, nebolo to jeho poslaním. Priveľmi vrelo zotrvával v minulosti, priveľmi poznal minulé, priveľa toho vedel o Egypte, Indii, o Mitrasovi, o Abraxovi. S láskou sa upínal na obrazy, aké táto zem už videla, a pritom v najtajnejšom vnútri aj sám vedel, že nové musí byť novým a iným, že musí vyvierať z čerstvej zeme a netreba ho čerpať zo zbierok knižníc. Bol povolaný azda privádzať človeka k sebe samému, ako to urobil so mnou. Ale poskytnúť niečo neslýchané, nových bohov, na to povolaný nebol.“
„Mojím želaním bolo stať sa kňazom, to viete. Najradšej by som bol kazateľom nového náboženstva, o ktorom už čosi tušíme. No nikdy sa ním nebudem môcť stať – viem to a vedel som to už dávno, hoci som si to nepripúšťal. Budem teda vykonávať inú kňazskú službu, možno hrať na organe alebo čosi iné. Ale vždy ma musí obklopovať niečo, čo pokladám za krásne a sväté, hra na organe a mystérium, symbol a mýtus, potrebujem to a neupustím od toho. To je moja slabosť. Lebo niekedy viem, Sinclair, kedy-tedy si uvedomujem, že by som také želania nemal mať, že sú prepychom a slabosťou. Bolo by lepšie, bolo by správnejšie, keby som sa celkom prosto, bez akýchkoľvek nárokov odovzdal osudu. Ale nemôžem, práve to jediné nemôžem. Možno vy to raz zvládnete. Je to ťažké, je to jediné naozaj ťažké na svete, milý chlapče. Neraz som sníval o tom, ale nemôžem, hrozím sa toho: nemôžem tu stáť taký celkom nahý a osamelý, veď aj ja som biedny, slabý tvor, čo potrebuje trocha tepla a potravy a príležitostne chce pocítiť aj blízkosť seberovného. Kto skutočne nechce nič, iba svoj osud, ten už nemá nikoho, stojí celkom sám a obklopuje ho len chladný vesmír. Viete, to je Ježiš v Getsemanskej záhrade. Boli takí mučeníci, čo sa radi dávali pribiť na kríž, ale ani oni sa nestali hrdinami, neboli oslobodení, aj oni chceli niečo, čo im bolo milé a domácke, mali svoje vzory, svoje ideály. Kto chce len svoj osud, už nemá vzory ani ideály, nič, čo mu je milé, nič, čo by ho utešilo! A takouto cestou by vlastne človek mal ísť. Ľudia ako ja a vy sú naozaj sami, lenže my máme ešte jeden druhého a tajné zadosťučinenie, že sme iní, že vzdorujeme a chceme niečo neobyčajné. Aj si musíme kadečo odoprieť, ak chceme prejsť celú cestu.

Človek nesmie byť ani revolucionárom, príkladom, ani mučeníkom. To si nemožno ani predstaviť…“


Franz Kromer – vzhľad nie je opísaný. Bol to drsný trinásťročný chalan z rodiny so zlou povesťou, „malý veľký lotor“. Ustavične sa chválil svojimi priestupkami. Nerobilo mu problém kradnúť, klamať ani hrešiť. Tých, ktorí nemali radi zlo, považoval za slabochov. Rád rozkazoval, šikanoval, ešte radšej vydieral. Pri vydieraní dokázal byť tvrdý a neústupný. Tváril sa, že je silný a má pevnú vôľu. V skutočnosti mal veľmi skazený a zlý (čudný a nesprávny) charakter. „Správanie mal chlapské a napodobňoval spôsoby i reč chlapov z továrne.
Pod Franzovým vedením sme museli presnoriť celý úsek a priniesť mu ukázať, čo sme našli. To si potom alebo odložil, alebo hodil do vody. Kázal nám dávať pozor na veci z olova, mosadze alebo cínu, tie si všetky odkladal, ešte aj starý hrebeň z rohoviny. V jeho spoločnosti som sa cítil veľmi stiesnene, nie preto, lebo som vedel, že by môj otec toto priateľstvo neschvaľoval, keby o ňom vedel, ale zo strachu pred samotným Franzom. Bol som rád, že ma brával so sebou a zaobchodil so mnou ako s ostatnými. On prikazoval a my sme poslúchali, akoby zo zvyku, i keď som bol s ním prvý raz.
Franz pľuval do vody a vyzeral ako chlap, cŕkal sliny cez štrbinu medzi zubami a triafal, kam sa mu zachcelo.“





Vedľajšie postavy
Alfons Beck – vzhľad nie je opísaný. Je to ešte mladý chlapec, no je najstarší z chlapčenského penziónu. Pokladajú ho za chlapca s medveďou silou. Má „pod palcom“ pánov penziónu a je hrdinom mnohých gymnaziálnych chýrov. K mladším sa správa vždy ironicky a ujkovsky. Knauer – mladý študent. Mal rád Emila, vyhľadával jeho spoločnosť. V podstate tiež veril v Abraxa, no bol z toho veľmi zmätený.
















Obsah


Dielo sa dá rozdeliť do troch častí:

1.) detstvo
2.) puberta
3.) dospelosť




Detstvo

Emil bol malý desaťročný chlapec, ktorý žil spolu s rodičmi a sestrami.
Vo svojom živote rozoznával dva svety – rodičovský (dobrý) a vonkajší (zlý). Do prvého sveta patrili rodičia a sestry, keď bol poslušný a mal čisté svedomie, zaraďoval sa sem aj sám.

„Jedným svetom bol otcovský dom, bol dokonca ešte užší, patrili doň len moji rodičia. Tento svet mi bol z väčšej časti dobre známy, znamenal matku a otca, lásku a prísnosť a vzor a školu. K tomuto svetu patril mierny lesk, jasnosť a čistota, boli mu vlastné nežné láskavé slová, umyté ruky, čisté šaty, dobré mravy. Spieval sa ranný chorál, slávili sa Vianoce.

Jestvovali v ňom priame línie a cesty vedúce do budúcnosti, jestvovala povinnosť a vina, zlé svedomie a spoveď, ospravedlnenie a dobré predsavzatie, láska a úcta, slovo Písma a múdrosť. Tohto sveta sa bolo treba pridŕžať, aby život bol jasný a čistý, krásny a usporiadaný.“

Všetko mu tu pripadalo veľmi umelé, čisté a milé. Bolo to také dobré, až sa mu to zdalo nudné a niekedy sa cítil, akoby do tohto sveta ani nepatril. Všetko tu bolo pokojné, tiché, obklopené tajomstvom. V druhom svete bolo všetko príliš skazené, divé. Takýto svet ho vábil, hoci vedel, že by mal byť rovnaký, ako jeho otec a matka. Cítil však, že jeho cesta vedie práve cez ten druhý svet. „I keď sa druhý svet začínal uprostred nášho domu, bol celkom iný, voňal inak, prejavoval sa inak, iné sľuboval i vyžadoval. Vyskytovali sa v ňom slúžky a remeselnícki tovariši, duchárske historky a chýry o škandáloch, išlo o pestrý prúd neslýchaností, vábností, strašidelností i záhadností ako jatky a väzenie, opilci a hašterivé ženy, teliace sa kravy, vyvalené kone, rozprávanie o vlámaniach, zabití a o samovraždách. Všetky krásne i hrozné, divé i kruté veci boli všade navôkol, v najbližších uliciach, v najbližšom dome. Pobiehali tu policajt a tulák, opilci bili svoje ženy, hŕstka mladých dievčat sa večerom rojila z fabrík, stareny vedeli človeku počariť alebo porobiť, zbojníci bývali v lese, žandári lapali podpaľačov – všade kypel a voňal druhý búrlivý svet, všade, len nie v izbách, kde žili matka s otcom.“

Tieto dva svety sa neustále prelínali.

„Najčudnejšie bolo, ako naše dva svety spolu hraničili, ako tesne pri sebe jestvovali!
A tak to bolo aj so všetkým, najmä so mnou samým. Isteže som patril k jasnému a správnemu svetu, bol som dieťaťom svojich rodičov, ale kamkoľvek som obrátil oči a uši, všade bol prítomný druhý svet, aj ja som v ňom žil, hoci mi neraz pripadal cudzí a nezvyčajný, hoci sa vtedy vo mne zakaždým ozvalo zlé svedomie a strach. V zakázanom svete som dokonca chvíľami žil najradšej a návrat k jasnému – čo ako potrebný a dobrý – neraz býval takmer prinavrátením do sveta menej pekného, nudnejšieho a pustejšieho. Občas som si uvedomil, že mojím cieľom v živote bolo stať sa takým ako môj otec a moja matka, takým jasným a čistým, rozvážnym a poriadnym, lenže k tomu bola cesta ďaleká, dovtedy bolo treba vysedávať v škole, študovať, skladať skúšky a examény, a ustavične viedla popri druhom, temnejšom svete, ba i cezeň, a tak nebolo vylúčené, že človek doň zapadne a utopí sa.

Keď som si vykresľoval diabla, mohol som si ho pokojne predstaviť na dolnom konci ulice preoblečeného či aj nie, alebo na jarmoku, alebo v hostinci, ale nikdy nie u nás doma.“

Emil chodil do latinskej školy spolu so synom krajčíra – opilca Franzom Kromerom. Ten si ho vyhliadol ako svoju „obeť“. Emil sa ho síce bál, ale na druhej strane bol rád, že niekto o neho javí záujem, hoci je to len taký „oplan“. Raz sedel spolu s Franzom a niekoľkými ďalšími kamarátmi pri ohni. Všetci chlapci rozprávali svoje hrdinské historky, iba Emil bol stále ticho. Zo strachu pred výsmechom si aj on vymyslel svoj vlastný príbeh.

„Vybájil som si veľké zbojstvo a urobil som sa jeho hrdinom. V záhrade pri nárožnom mlyne, rozprával som, potiahol som s kamarátom zo vrece jabĺk, nie obyčajných, ale samých reniet a zlatých parménok, najlepšie sorty. Pre chvíľkové číhajúce nebezpečenstvo som sa utiekal do takéhoto príbehu, veď vymýšľanie a rozprávanie bolo u mňa bežné, a tak som dal zažiariť svojmu umeniu, len aby som hneď nepohorel a nezaplietol sa azda do niečoho horšieho. Jeden z nás, rozprával som, stál ustavične na stráži, zatiaľ čo druhý bol na strome a zhadzoval jablká, až bolo vrece také ťažké, že sme nakoniec polovicu z neho museli odsypať, no vrátili sme sa po ne o polhodinku.“
Takýto príbeh Emil vyrozprával, aby sa zachránil.
Vôbec mu to však nepomohlo, pretože sa tým dostal do horšej situácie, akou bol výsmech, ktorého sa obával. Franz sa chcel uistiť, či to naozaj spravil. Emil mu prisahal, no to nemal robiť. Franz mu povedal, že mlynár vyplatí dve marky na ruku tomu, kto mu prezradí, kto ovocie ukradol. Chcel ho udať. Emil sa veľmi zľakol, pretože vedel, že je v strašnej situácii. Prisahal, že jeho príbeh je pravdivý, preto to už nemohol odvolať. Chcel Franza podplatiť, dal mu strieborné hodinky, ktoré by si ale musel dať opraviť. On ich neprijal, chcel tie dve marky. Emil nevedel, čo má robiť, kde zohnať peniaze, pretože pre dieťa v jeho veku to bolo veľmi veľa. Odišiel domov veľmi nešťastný. Odohrával sa v ňom veľký vnútorný boj, mal zmiešané pocity z ocitnutia sa v druhom svete. „Môj život bol rozvrátený. Premýšľal som, že utečiem a nikdy sa už nevrátim, alebo sa utopím. Neboli to však jasné predstavy. Sadol som si v šere na najspodnejší stupienok nášho schodiska, stiahol som sa celkom do seba a oddal sa nešťastiu. Napravo od sklených dverí visel otcov klobúk a matkin slnečník. Z týchto vecí na mňa zaviali domov a nežnosť, moje srdce sa s nimi úpenlivo a vďačne pozdravilo, tak ako stratený syn vníma vôňu a pohľad na staré domovské izby.

To všetko mi však už teraz nepatrilo, bol to otcov a matkin jasný svet a ja som hlboko a plný viny klesol do cudzieho prúdu, zaplietol sa do dobrodružstva a hriechu, ohrozoval ma nepriateľ a očakávali ma nebezpečenstvá, strach a hanba. Na nohách som mal špinu, nedala sa ošúchať na rohožke, ťahal sa za mnou tieň, o ktorom domáci svet nič nevedel. Hnal sa za mnou osud, načahujúc ruky, pred ktorými ma ani matka nemohla ochrániť, ba nesmela o nich ani vedieť.
Chvíľami som už necítil hrôzu zajtrajška, ale predovšetkým strašnú istotu, že moja cesta povedie vždy nadol a do temna. Zreteľne som si uvedomoval, že z môjho previnenia vyplynú nové prečiny, že keď sa ukážem pri súrodencoch, že keď pozdravím a pobozkám rodičov, bude to lož, lebo som niesol so sebou osud a tajomstvo, ukrývané vo svojom vnútri. Ako som tak pozoroval otcov klobúk, na okamih svitla vo mne dôvera a nádej. Všetko mu poviem, vezmem na seba jeho odsúdenie a trest, zasvätím ho do celej veci a on ma zachráni. Také pokánie som podstúpil už neraz, ťažkú trpkú hodinku, ťažkú ľútostivú prosbu a odpustenie. Ako sladko to znelo! Ako krásne a lákavo! No nebolo z toho nič. Vedel som, že to neurobím, že teraz mám tajomstvo, vinu, ktorou sa musím prehrýzť sám a len sám. Možno som sa práve teraz ocitol na rázcestí, možno od tejto hodiny budem navždy patriť k zlým, deliť sa s nimi o svoje zlo, závisieť od nich, poslúchať ich, vyrovnávať sa im. Hral som sa na muža a hrdinu, teraz musím znášať následky.“

Táto udalosť Emila na dlhý čas poznačila. Často bol chorý, mával nočné mory. Neustále sa v ňom prelínali zmiešané pocity – chvíľami pocity šťastia (pri predstave, že sa prizná a že všetko bude opäť v poriadku), chvíľami pocity hnusu a nešťastia (z ocitnutia sa v druhom – zlom, skazenom svete). Franz ho neustále vydieral a tým ho prinútil vylúpiť vlastnú pokladničku, ktorá bola ukrytá pod matkiným dohľadom.

„Tu išlo o krádež, hoci to boli moje vlastné peniaze. Uvedomoval som si, že som zasa o krôčik bližšie Kromerovi a jeho svetu, že to krok za krokom ide dolu kopcom. Vzpieral som sa. No nech ma čert vezme, teraz už cesty späť niet.“

Matka na túto krádež prišla, no nežiadala žiadne vysvetlenie.
Keď Franz videl, že mu peniaze dáva, neprestal ho vydierať, práve naopak, neustále v tom pokračoval a pýtal čoraz viac. Emil mu zaplatil už oveľa viac, ako pýtal na začiatku, ale vydieranie stále pokračovalo. Do latinskej školy prišiel nový žiak, ktorý na všetkých pôsobil veľmi zvláštnym dojmom. Volal sa Max Demian. Niesli sa o ňom rôzne chýry, väčšina však vyplývala z nevedomosti – nikto o ňom nič nevedel. Emila hneď niečím priťahoval.

Stretli sa na jednej spojenej hodine, kde starší žiaci písali sloh a mladší sa rozprávali o histórii.
Jedného dňa sa Demian pridal k Emilovi na ceste zo školy. Tu sa vlastne bližšie zoznámili. Demian mu povedal, že Sinclairovci majú veľmi zaujímavý dom (kedysi patril kláštoru). Zaujal ho najmä štít s krahulcom, ktorý si Emil doposiaľ vôbec nevšímal. Demian mu rozprával, čo si myslí o tom, čo ich v škole učia. Napríklad – príbeh o Kainovi a Ábelovi. Tvrdil, že nemá len ten význam, ktorý opisuje Biblia, ale aj iný – v podstate ich má veľmi veľa, pretože každý človek sa na ten príbeh môže pozerať inak. „Isteže sa môže stať, že niekto v hádke zabije svojho brata. A že sa ho potom zmocní strach a pripadá si nepatrným, aj to je možné. Ale že sa mu za zbabelosť dostane zvláštneho vyznačenia, čo ho chráni a ostatným naháňa strach, je predsa len dosť zvláštne.
Žil muž, ten mal čosi na tvári, čoho sa ostatní báli. Neopovážili sa ho dotknúť, imponoval im, on i jeho deti. Azda, alebo určite, to nebolo znamenie na čele ako poštová pečiatka, také nemilosrdné to býva v živote len zriedkakedy. Skôr to bolo niečo sotva badateľné a nezvyčajné, trocha viac ducha a smelosti v pohľade, než ako boli ľudia navyknutí. Tento muž mal moc, báli sa ho. Mal „znamenie“. Môžeme si to vysvetliť, ako chceme. A sme ochotní vždy prijať to, čo nám je pohodlné a vhodné. Pred Kainovými deťmi mali strach, lebo nosili znamenie. Teda si ho vysvetľovali nie tým, čím bolo, vyznačením, ale jeho pravým opakom. Vraveli, že muži s takým znamením sú nebezpeční, to aj boli. Odvážni a charakterní ľudia sú pre ostatných veľmi hroziví. Že tu pobiehalo pokolenie ľudí nebojácnych a nebezpečných, bolo veľmi nepríjemné a tak mu uštedrili prezývku i zlú povesť, aby sa mu pomstili a seba tak trocha odškodnili za pretrvávajúci strach.
Také staré, prestaré príbehy bývajú vždy pravdivé, ale nie sú zakaždým vykresľované a vysvetľované správne. Slovom, myslím si, že Kain bol chýrny chlapík, a len preto, že mali pred ním strach, vymysleli o ňom tento príbeh. Historka je len fámou, niečím takým, čo ľudia natárajú. I keby napokon bola pravda, že Kain a jeho deti mali na čele akési znamenie, boli iní ako väčšina ľudí.
Silnejší zabil slabšieho. Či naozaj bol jeho bratom, možno pochybovať. To nie je dôležité, napokon všetci ľudia sú si bratmi. Teda silný zabil slabého. Možno to bol hrdinský čin, možno ani nie. V každom prípade však boli ostatní slabosi odvtedy plní hrôzy, veľmi sa ponosovali a keď sa ich opýtali: „Prečo ho prosto tiež nezabijete?“, nepovedali: „Pretože sme zbabelci!“, ale vraveli: „Nemôžeme, má znamenie, Boh ho označil!“.

Tak dajako vznikol celý ten klam.“

Emil nad tým všetkým po tomto rozhovore uvažoval a prišiel k záveru, že aj on sám je od onej udalosti istým spôsobom Kain a Demian ním musí byť tiež, inak by o ňom takto nehovoril. Často o všetkom premýšľal. Medzi týmito dvoma chlapcami sa vyvinulo priateľstvo. Kromer Emila stále vydieral. Raz sa s ním opäť rozprával a kázal mu, aby priviedol aj svoju staršiu sestru. Potom ho nechal na ulici samého. Vtom ktosi na neho zavolal. Emil – netušiac, kto to je – sa zľakol a utekal preč. Bol to Demian. Dobehol ho, začali sa rozprávať. Demian vytušil, že Emil nemá čisté svedomie, pretože sa naľakal. Povedal mu to, no on sa čudoval, odkiaľ to vie. Preto mu hovoril o princípe strachu a o všetkom ho poučoval. „Netreba sa báť nikoho. Keď sa niekto bojí, je to preto, že sa poddal cudzej moci. Vykonal napríklad niečo zlé a ten druhý o tom vie – tak má nad ním moc.“

Tiež mu pre zradil, že dokáže čitať myšlienky. Vysvetľoval mu, ako to robí. Všetko je vraj veľmi jednoduché, len musí vedieť ako na to a musí mať pevnú vôľu. Musí sa niekomu uprene pozerať do očí – v tej chvíli o ňom vie viac ako on sám. Keď však tento človek zostane pokojný, môže s tým hneď prestať, petože nedosiahne nič. Na základe čítania myšlienok prišiel Demian aj na to, že sa Emil stretol s Kromerom. Pýtal sa, čo chcel, ale Emil mu to nechcel prezradiť. Demianovi to neprekážalo, povedal, že to aj tak vie. Rozhodol sa, že mu pomôže a zariadi, aby mu dal Kromer pokoj. Tak sa aj stalo. Keď ho Emil pri najbližšej príležitosti videl, Kromer bočil pohľadom a vyhol sa mu, aby ho nemusel stretnúť. Odvtedy ho už nikdy nevydieral ani sa s ním nikdy viac nedal do reči. Emil sa nikdy nedozvedel, ako to Demian zariadil. Po tomto všetkom chcel Emil na Franza Kromera navždy zabudnúť a popritom by najradšej zabudol aj na Demiana.

„Dnes chápem aj to, že som vyvíjal úsilie takisto chytro zabudnúť na svojho pomocníka a záchrancu. Zo slzavého údolia svojho prekliatia, zo strašného Kromerovho otroctva hnal som sa všetkými inštinktmi i zo všetkých síl svojej rozbolenej duše späť tam, kde som bol predtým šťastný a spokojný: do strateného raja, čo sa predo mnou znova otváral, do jasného otcovského a materinského sveta, k sestrám, zo vôňou čistoty, k bohumilému Ábelovi.“




Puberta

Prešlo niekoľko rokov. Emil už nebol tým malým bojazlivým chlapcom. „Prišli roky, keď som nanovo objavoval, že vo mne samom žil akýsi prapud, ktorý v dovolenom a jasnom svete zaliezal a skrýval sa. Ako každého človeka aj mňa prepadalo pomaly sa prebúdzajúce cítenie pohlavia ako nepriateľa a narušiteľa, ako niečo zakázané, ako zvádzanie a hriech.

Čo hľadala moja zvedavosť, čo sa mi ukazovalo v snoch, v rozkoši a obave, ono veľké tajomstvo puberty, vôbec sa to nehodilo do chránenej blaženosti môjho detského pokoja. Robil som čo všetci. Viedol som podvojný život dieťaťa, ktoré dieťaťom už nie je. Moje vedomie žilo v domácom, dovolenom svete, moje vedomie popieralo nový svet vystupujúci zo šera. No popritom som žil v snoch, pudoch, želaniach podvedomia, ponad ktoré si vedomý život staval čoraz úzkostlivejšie mosty, lebo detstvo vo mne sa zrútilo. Ako takmer všetci rodičia, ani moji nepomáhali prebúdzajúcim sa životným pudom, nehovorilo sa o tom. S nevyčerpateľnou starostlivosťou mi len pomáhali pri beznádejných pokusoch popierať to skutočné a naďalej zotrvávať v detskom svete, ktorý bol čoraz neskutočnejší a klamlivejší. Neviem, či v tom rodičia vôbec niečo zmôžu, svojim nič nevyčítam. Bolo mojou vecou vyrovnať sa sám so sebou a nájsť si vlastnú cestu, čo som, ako veľa tých dobre vychovaných, robil zle.“

Emil často myslel na Demiana a na ich spoločné priateľstvo, uvažoval nad tým, čo ich vlastne spája. Opäť sa medzi nimi nadviazalo spojenie. Vrátili sa k čítaniu myšlienok. Demian to Emilovi znova vysvetľoval a opisoval a učil ho, ako ovládať niečiu myseľ, ako niekoho prinútiť robiť to, čo chceme, aby robil. Sedávali spolu v škole a veľa sa rozprávali, najmä o náboženstve. Na hodinách prípravy na konfirmáciu často diskutovali o biblických príbehoch (rovnako ako kedysi o Kainovi a Ábelovi). Demian Emila učil, že je dobré, ak má každý na všetko svoj vlastný názor, nehanbí sa zaň a dokáže ho vyjadriť. Rozpovedal mu príbeh o dvoch lotroch ukrižovaných spolu s Kristom a o svojom pohľade na Boha, vyplývajúcom z tohto príbehu.

„Prečítaj si raz ten príbeh a trocha si ho poprevaľuj na jazyku, niečo v ňom chutí mdlo. Najväčšmi úsek s dvoma lotrami. Veľkolepé, ako tri kríže stoja na kopci vedľa seba! Len tá sentimentálna historka o statočnom lotrovi! Najprv bol zločinec a napáchal ohavnosti, sám Boh vie čo všetko, a teraz je namäkko a slávi plačlivé oslavy svojho oslobodenia a pokánia! Aký zmysel má taká ľútosť tesne nad hrobom, prosím ťa? Veď je to zase len a len obyčajná farárska historka, sladkastá a nepoctivá, topiaca sa v dojatí a s nanajvýš povznášajúcim pozadím. Keby si si dnes mal jedného z dvoch lotrov vybrať za priateľa alebo si rozmyslieť, ktorému z nich dáš svoju dôveru, tak to celkom iste nebude obrátený ufňukanec. Nie, bude to ten druhý, pretože je chlapík a má charakter. Kašle na svoje obrátenie, ktoré v jeho položení môže byť len planými rečičkami.

Ide svojou cestou až do konca a v poslednom okamihu nevraví zbabelo, že sa zrieka diabla, ktorý mu dovtedy pomáhal. Má charakter a takí ľudia v biblickej histórii obídu vždy nakrátko. Možno aj on je potomok Kainov. Nemyslíš?“

Emil s ním až tak nesúhlasil, no Demian jeho odpor vybadal vždy skôr, ako stihol niečo povedať.

„Je to starý príbeh, len ho netreba brať tak vážne! Ale poviem ti čosi: tu je jeden z bodov, na ktorom možno veľmi zreteľne vidieť chyby náboženstva. Ide o to, že celý Boh nového i starého poňatia je síce vynikajúcou postavou, ale nie takou, akou si ho máme vlastne predstavovať. Je v ňom dobro, šľachetnosť, otcovskosť, to najkrajšie, semtimentálne – v poriadku! Lenže svet pozostáva aj z iného. A práve to sa celkom prosto pripisuje diablovi a celá táto časť sveta, celá jeho polovica sa zatajuje a umlčiava. Práve tak, ako chválime Boha, otca všetkého života, ale o celom pohlavnom prejave, na ktorom predsa spočíva svet, jehoducho život, mlčíme a vôbec ho vyhlasujeme za dielo diablovo! Nemám nič proti tomu, keď sa uctieva boh Jehova, ani najmenej. No myslím si, že máme považovať za sväté všetko, celý svet, nielen jeho umelo oddelenú oficiálnu polovicu! Potom teda musíme dbať popri službe Bohu i na službu diablovi. To by som pokladal za správne. Alebo si treba vytvoriť boha, ktorý uzaviera v sebe aj diabla a pred ktorým by sme nemuseli zatvárať oči, keď sa na svete dejú najprirodzenejšie veci.“

Dospelosť

Na konci prázdnin, nestretnúc sa už s Demianom, odišiel Emil do internátnej školy v St. Tu sa zoznámil s Alfonsom Beckom. Najprv bol rád, pretože ho konečne niekto počúval, pretože konečne našiel niekoho, s kým sa mohol porozprávať. Veľmi veľa mu o sebe rozprával, „fantazíroval“ a spomenul aj príbeh o Kainovi a Ábelovi. Beck jeho názory rešpektoval, nazýval ho „geniálnym ničomníkom“. Pod jeho vplyvom sa Emil menil zo slušného chlapca na vagabunda. Začal chodiť do krčmy a opíjať sa, prestal sa učiť – svoj život zahadzoval. „Ak svet nepotrebuje ľudí ako ja, keď nemá pre nich lepšie miesto ani vyššie úlohy, tak ľudia ako ja zakapú. A svetu to bude len na škodu.“

Po vytriezvení často pociťoval túžbu po domove. Zvlášť sa zlostil na Maxa, pretože ho celú večnosť nevidel. Dvakrát mu napísal, ale odpoveď neprišla, počas prázdnin ho Emil nenavštívil. Veľmi však na neho myslel, preto sa rozhodol predsa len ho navštíviť. Porozprávali sa, v pamäti mu utkvela najmä myšlienka, ktorú vyslovil Demian:

„Je dobre vedieť, že je v nás ktosi, čo všetko vie!“

Raz na jar sa Emil prechádzal v parku. Uvažoval o svojom živote – bol zadlžený, fajčil, pil.

Jeho duša bola úplne zničená. Stretol tam jedno dievča, ktoré ho veľmi priťahovalo. Bolo vysoké a štíhle, elegantne oblečené, malo bystrú chlapčenskú tvár. Sotva bola od neho staršia, ale bola vyspelejšia, dobrej postavy, hotová dáma, v tvári mala nádych samopaše a bezstarostnosti. Do tohto dievčaťa sa zaľúbil, ale nepovedal jej to, pretože dievčat sa v podstate bál. Zdala sa mu povedomá z jednej anglickej maľby. Zbožňoval ju a dal jej meno Beatrice. Nikdy s ňou neprehovoril ani slovko, a predsa mala na neho veľký vplyv. Emil sa začal meniť. Opäť sa z neho stával milý a slušný chlapec, ktorý má svoje ideály. Bol by ochotný stať sa svätcom. Začal sa venovať maľovaniu. Namaľoval tvár, ktorá sa mu privrávala mocnejšie ako všetky ostatné. „Nepatrila onomu dievčaťu a už dávno ňou ani nemohla byť. Bolo to čosi iné, neskutočné, a predsa vôbec nie menej vzácne. Vyzeralo to skôr ako hlava chlapca než tvár dievčaťa, vlasy neboli svetloplavé, aké malo moje krásne dievča, ale hnedé s červenkastým nádychom, brada mocná a pevná, ústa však žiarili načerveno, celok pôsobil byľku meravo a ako maska, ale bol dojemne plný utajovaného života.“

Tento portrét sa mu na kohosi veľmi podobal, ale ani sám nevedel na koho. Veľmi dlho nad tým rozmýšľal, nemohol na to prísť. „Raz ráno, keď som sa z takýchto snov prebudil, zrazu som ju len spoznal. Dívala sa na mňa tak náramne mi známa, zdalo sa, že vyslovuje moje meno. Akoby ma poznala, ako moja matka, zdalo sa, že mi je naklonená už dlho-predlho. S búšiacim srdcom som sa meravo zadíval na jej hnedé husté vlasy, položenské ústa, na celú vyjasnenú pevnú bradu. Čoraz väčšmi a väčšmi som nadobúdal poznanie, že to je niečo znovu nájdené, povedomé. Vyskočil som z postele, zastal pred tou tvárou a pozeral na ňu z najväčšj blízkosti, rovno do naširoko otvorených zelenastých, nehybných očí, pravé bolo posadené vyššie ako druhé. A zrazu pravým okom žmurkla ľahučko a jemne, no zreteľne a ja som obraz práve pre žmurknutie spoznal… Ako som mohol na to prísť až tak neskoro!
Bola to Demianova tvár.
Postupne sa ma zmocňoval pocit, že to nie je ani Beatrice, ani Demian, ale – ja sám. Obraz sa mi nepodobal – ani nemohol, cítil som to – ale bolo tu čosi, čo utváralo môj život, čosi zvnútra, môj osud alebo démon. Takto by vyzeral môj priateľ, keby som dajakého našiel. Takto by vyzerala moja milá, keby som dajakú mal.

Taký bol môj osud i moja smrť, bol to tón i rytmus môjho osudu.
Prišiel mi na um jeden z veršov, napísal som ho perom pod obraz: „Osud a myseľ sú pomenovania pre ten istý pojem“. Teraz som to pochopil.“

Emil veľa premýšľal – vďaka svojim myšlienkam pôsobil ako filozof. Stále sa venoval maľovaniu. „Pribral som sa namaľovať nový obrázok, vtáka zo štítu. Už som presne nevedel, ako vlastne vyzeral. Vedel som jedine, že ani zblízka ho nemožno rozoznať, lebo štít bol už starý a často pretieraný farbou. Vták stál či sedel na čomsi, možno na kvete, na koši či hniezde alebo na korune stromu. Nerobil som si z toho ťažkú hlavu a začal som s tým, o čom som mal zreteľnú predstavu. Z nejasného popudu začal som hneď sýtymi farbami, hlava bola na mojom výkrese zlatožltá. Podľa nálady som pracoval ďalej a o pár dní bol hotový. Teraz to bol dravec s ostrou odvážnou krahulčou hlavou. Polovicou tela trčal v tmavej zemeguli, z ktorej sa dostával von ako z obrovského vajca, v pozadí belasé nebo.“

Tento obraz Emil poslal Maxovi. Nepodpísal sa, nijako nedal vedieť, že je to od neho a poslal ho na Maxovu starú adresu. Čakal, kým mu pošle odpoveď. Raz našiel v škole na svojom mieste odkaz. Bolo na ňom napísané:

„Vták sa kľuve z vajca. Vajcom je svet. Kto sa chce narodiť, musí zboriť svet. Vták letí k bohu. Meno boha je Abraxas.“
Emil o tom premýšľal. Stále myslel na meno Abraxas. Nechápal význam tohto slova, nepoznal ho, ešte nikdy ho nepočul. Chcel sa o ňom dozvedieť niečo viac, ale nevedel ako. Potom si spomenul na Maxove slová – čo človek dosť tuho chce, to sa podarí. Začal veľmi sústredene hľadieť na učiteľa, doktora Follena – a čakal, aká bude odozva. Ochvíľu z jeho úst počul slovo „Abraxas“:

„Nesmieme si názory siekt a starovekých mystických jednôt predstavovať tak naivne, ako pôsobia z hľadiska racionalistického chápania. Starovek vôbec nepoznal vedu v našom zmysle. Zato sa v ňom zaoberali viac filozoficko-mystickými pravdami, ktoré rozvinuli veľmi vysoko. Sčasti toho vznikla mágia a zahrávanie sa, čo neraz vedie ku klamstvu i zločinu. Ale aj mágia mala svoj ušľachtilý pôvod a hlboké myšlienky. Tak aj učenie o Abraxovi, ktoré som predtým uvádzal ako príklad. Jeho meno sa spomína v súvislosti s gréckymi zaklínacími formulkami a pokladá sa zväčša za meno diabla zaklínača, akého ešte dnes majú divé národy. Zdá sa však, že Abraxas znamená oveľa viac.

Môžeme ho hádam chápať ako meno jedného z božstiev, ktorého symbolickou úlohou bolo zjednocovať božské s diabolským.“

Emil sa veľmi zapodieval týmito myšlienkami.

„Slasť a hrôza, muž a žena dovedna, svätosť a ohavnosť, prepletené navzájom, hlboká vina prestúpená najjemnejšou nevinou – to bol obraz z ľúbostného sna, a práve taký bol aj Abraxas.“

Opäť začal mávať zvláštne sny a výjavy.

„Snový obraz som často s náramne živou zreteľnosťou vídal pred sebou, oveľa jasnejšie ako svoju vlastnú ruku, zhováral som sa s ním, plakal som pred ním, nadával som mu. Nazýval som ho matkou a kľačal som pred ním v slzách, volal som ho milenkou a cítil jej zrelý, všetko spĺňajúci bozk, volal som ho diablom a pobehlicou, upírom a vrahom. Zvábil ma k najnežnejším snom o láske i k bohapustým nerestiam, nič mu nebolo priveľmi dobré a drahocenné, nič priveľmi zlé a podlé.“

Všetky takéto myšlienky pociťoval pod vplyvom Abraxa. Rád sa prechádzal. Pri jednej prechádzke prišiel ku kostolu a vošiel dnu. Počul, ako niekto hrá na organ. Bol to Pistorius. Keď odišiel, Emil ho sledoval. Prišiel za ním do jedného hostinca. Rozprávali sa spolu, Emil mu povedal o Abraxovi. Pistorius priznal, že sa o neho tiež zaujíma. Viedli dlhé debaty, stali sa priateľmi.
Emil bol plný protikladov.

„Vtedy, asi v osemnástich rokoch som bol neobyčajným mladíkom, v sto veciach predčasne zrelým, v sto iných zase dosť zaostalým a bezbranným. Keď som sa vtedy porovnával s ostatnými, býval som neraz namyslený, ale práve tak často aj skľúčený a pokorený. Neraz som sa pokladal za génia, inokedy za poloblázna.“

Podľa Emila bol Pistorius dokonalým čudákom, ktorý ho naučil zachovávať si odvahu a vážnosť pred sebou samým.

„Rozprávali ste mi, že hudbu máte rád preto, lebo nie je morálna. Pre mňa za mňa. Lenže vy sám jednoducho musíte byť moralistom! Nesmiete sa porovnávať s inými a ak vás príroda stvorila ako netopiera, nesmiete zo seba robiť pštrosa. Pokladáte sa veľa ráz za zvláštneho, vyčítate si, že idete inými cestami ako väčšina. To sa treba odučiť. Hľaďte do ohňa, pozerajte na oblaky a len čo sa vynoria predtuchy a počujete vo svojej duši ozývať sa hlasy, oddajte sa im a nespytujte sa, či sa to hodí alebo páči aj pánu učiteľovi či pánu otcovi alebo nejakému pánbožkovi! Tým sa človek len ničí. Tak sa dostane na občiansky chodník a stane sa z neho skamenelina. Milý Sinclair, boh sa volá Abraxas, je bohom i satanom, má v sebe jasný i temný svet. Abraxas nemá námietky proti nijakej vašej myšlienke, proti nijakému z vašich snov. Nezabúdajte na to. Ale odvráti sa od vás, ak sa raz stanete človekom bezchybným a normálnym. Potom vás opustí a bude si hľadať inú nádobu, aby v nej varil svoje myšlienky.“

Emil spoznával, že Pistorius ho vlastne učí to isté čo Demian, hoci sa nikdy nestretli. Okrem iného mu vysvetlil aj to, ako je to s nenávisťou. „Ak nenávidíme nejakého človeka, tak v jeho obraze nenávidíme niečo, čo sa nachodí v nás samých. Čo nie je v našom vnútri, to nás nevzrušuje. Veci, čo vidíme, sú tie isté, čo sú v nás.

Niet inej skutočnosti ako tá, čo máme v sebe.“

V škole začal Emilovu spoločnosť vyhľadávať jeden spolužiak – Knauer. Často sa s ním chcel rozprávať. Hovoril Emilovi, že je v podstate taký istý ako on. Myslel si o ňom, že je špiritista alebo teozof. Veľa hovorili aj o Abraxovi. Emil tvrdil, že človek sa môže stať nesmrteľným a môže aj čarovať. Knauer priznal, že niekedy skúša cvičenia tejto „bielej mágie“.

„Robím také cvičenia, napríklad keď chcem zaspať, alebo sa chcem koncentrovať. Pomyslím si niečo, napríklad slovo alebo meno, alebo geometrický obrazec. Myšlienkami ho potom vstrebem do seba, tak tuho, ako len viem, usilujem sa predstaviť si ho dnu vo svojej hlave, až kým necítim, že je tam. Potom si ho vmyslým do hrdla a tak ďalej, až kým sa necítim ním celý naplnený. Potom som už silný a nič ma nemôže vykoľajiť.“

Knauer žiadal Emila o radu. Nevedel si poradiť so svojimi myšlienkami, ktoré „deptali“ jeho psychiku. Neustále myslel na duchov a čary. Emilovi sa opäť začal zjavovať ten starý výjav – sen o matke a cudzej panej, ktorej črty videl veľmi zreteľne. Začal kresliť jej obraz. Tvár z tohto obrazu sa nápadne podobala na Demianovu tvár.
Znova mal tie zvláštne pocity, bol plný protikladov – bol presvedčený, že je to Abraxovým vplyvom, že v ňom prebýva.
O niekoľko dní ho niečo veľmi ťahalo von, preto si vyšiel na prechádzku. Šiel tam, kde ho oči viedli, až narazil na jednu stavbu. Zrazu tu zbadal Knauera. Podišiel bližšie a začal sa s ním rozprávať. Uvedomil si, že Knauer si chcel vziať život. Zabránil mu v tom. Potom často bývali spolu, Knauer mu nosil rôzne knihy a spisy, v ktorých hľadal svoju spásu a Emila veľmi poučovali. Tento Knauer sa neskôr z jeho cesty nebadane vytratil.
Emil trávil veľa hodín s Pistoriom pri organe alebo pred ohňom v kozube. Čítavali spolu grécky text o Abraxovi, Pistorius mu čítal časti z prekladu véd a učil ho odriekať posvätné „Om“. Emil ho začal považovať za svojho vodcu. Pistorius mu radil, bol mu útechou, stál mu nablízku, cez neho k nemu prevrával Boh. Z jeho úst sa mu vracali vlastné sny vysvetlené a objasnené a daroval mu odvahu byť sebou samým. „Každý má len jedno skutočné poslanie: dôjsť k sebe samému.“

Zo toto všetko mu bol veľmi vďačný, no postupne sa ňom voči nemu dvíhal odpor a začal cítiť, že Pistorius z neho chápe vlastne len časť. Jedného dňa sa vzbúril a povedal mu, že mu nemá hovoriť len nejakú hlúpu teóriu, ale má mu rozprávať skutočné sny, ktoré sa mu snívajú.

Potom toto svoje „vybuchnutie“ ľutoval, chcel, aby sa Pistorius konečne raz aj poriadne rozhneval.

„Keď som úder dával, myslel som si, že zasiahnem čoveka silného a schopného sa brániť – no bol to človek tichý, trpiaci, bezbranný a poddával sa mlčky.“

Pistorius však zostal pokojný a začal mu rozprávať o sebe a o okolitom svete. Emil mal z toho všetkého veľmi zvláštny pocit. Vtedy prvýkrát pocítil na čele Kainovo znamenie. Napísal na papier:

„Vodca ma opustil. Stojím celkom v tmách. Sám neviem spraviť ani krok. Pomôž mi!“

Chcel to poslať Demianovi, no upustil od toho. Emilove škoské časy sa skončili, po prázdninách mal nastúpiť na univerzitu. Nevedel, akú fakultu si zvoliť, dovolili mu absolvovať semester filozofie.
Cez prázdniny navštívil dom, v ktorom kedysi býval Demian. Stará pani, čo tu žila, nevedela, kde teraz býva. Ukázala mu len fotku jeho matky. Bol to obraz z jeho sna. Zistil, že jeho snový obraz žije na tejto zemi. Preto ju chcel nájsť a krátko na to sa vydal na cestu. Ale prišiel na to, že to k ničomu nevedie, že sa nadarmo naháňa. Vedel, že naplnenie je blízko, ale že pre to nemôže nič urobiť, preto sa vrátil domov.
Zapísal sa na univerzitu v H. Zo všetkého bol sklamaný. Čítal Nietzscheho a veľmi ho obdivoval. Raz večer sretol dvoch mužov – jedným z nich bol Max. Zvítali sa, Max povedal, že ho hneď spoznal podľa Kainovho znamenia. Ukázal mu, kde spolu s matkou bývajú a pozval ho na návštevu. Emil sa tešil. Netušil, že tento svet môže ešte byť taký krásny. „Privykol som si žiť vo svojom vnútri a uspokojiť sa s tým, takže som pomaly strácal zmysel pre vonkajšie a nevedel som, že strata žiarivých farieb nevyhnutne súvisí so zánikom detstva a že za slobodu a mužnosť duše treba do istej miery platiť odriekaním si nádherného trbletu.“

Veľmi sa tešil na návštevu u Demiana, na stretnutie s jeho matkou. Keď prišiel do ich domu, matka ho srdečne privítala. Emil k nej od prvej chvíle pociťoval silnú náklonnosť a začal ju zbožňovať. Dovolila mu, aby ju oslovoval „pani Eva“, o čom sa Demian vyjadril, že by to pre Emila mala byť veľká pocta. Presviedčala ho, že musí zostať verný svojim snom. Všetko mu hovorila s toľkou úprimnosťou, až ho to dojalo a po veľmi dlhom čase sa rozplakal

„Kým bude sen vaším osudom, dovtedy mu ostaňte verný.
Sinclair, vy ste dieťa! Veď váš osud vás miluje. Raz vám bude patriť navždy, tak ako o tom snívate, ak ostanete verný.“

Od toho dňa Emil prichádzal do tohto domu ako syn či brat a ako milujúci človek.
Videl, aký je život ľudí „so znamením“ a chcel k nim patriť aj on, možno vôbec netušiac, že už k nim dávno patrí. Stále porovnával takýchto ľudí s tými „obyčajnými – normálnymi“.

„Už nikdy som netúžil vrátiť sa späť k tabuliam šťastlivcov, k slávnostiam ľudí veselých, už nikdy sa ma nezmocnila závisť či clivota po domove, keď som videl družnosť iných, ktorí niesli „znamenie“. My, ľudia „so znamením“, sme právom celého sveta mohli byť pokladaní za čudných, ba pomätených a nebezpečných. Boli sme bdelí či prebudení a naše úsilie sa upínalo na čoraz dokonalejšiu bdelosť, zatiaľ čo snaženie a hľadanie šťastia u iných sa obracalo na to, aby svoje ideály a povinnosti, svoj život i šťastie čoraz tesnejšie viazali na stádovitosť. Aj tam sa vyskytovalo úsilie, aj tam bola sila a veľkosť. Ale zatiaľ čo my poznačení, podľa nášho chápania, sme predstavovali vôľu prírody za novým, jedinečným a budúcim, tí druhí žili vôľou zotrvačnosti. Pre nich bolo ľudstvo – ktoré mali radi ako aj my – niečo hotové, čo treba udržiavať a ochraňovať. Pre nás bolo ľudstvo vzdialenou budúcnosťou, za ktorou sme všetci šli, ktorej obraz nikto nepoznal, ktorej zákony nikde neboli zapísané.“

Emil a Max sa často rozprávali o tom, že zreteľne pociťujú, že znovuzrodenie a zánik terajšieho sveta sú blízko a už citeľné. Pri takýchto rozhovoroch často bývala aj pani Eva, no nezasahovala.
Emil sa do nej zamiloval a neustále túžil po jej blízkosti. Pani Eva to vytušila.

„Keď som sa raz pár dní neukázal, a potom som sa rozrušený zasa vrátil, odviedla si ma nabok a povedala: „Neoddávajte sa želaniam, v ktoré neveríte. Viem, čo si želáte. Musíte sa vedieť želaní vzdať, alebo si ich želať vrúcne a opravdivo. Ak raz budete schopný prosiť tak, že si budete v sebe celkom istý naplnením, tak sa to aj stane. Vy si však čosi želáte, no vzápätí to zase ľutujete a máte pritom strach. To všetko treba prekonať. Porozprávam vám rozprávku.“
A začala o mládencovi, ktorý sa zaľúbil do hviezdy. Stál pri mori, vystieral ruky a vzýval hviezdu, rojčil o nej a svoje myšlienky zameral na ňu. Ale vedel, alebo si myslel, že vie, že hviezdu človek objať nemôže. Pokladal za osudné milovať hviezdu bez nádeje na naplnenie a vytvoril si z tejto myšlienky celoživotnú báseň o odriekaní a nemom vernom utrpení, čo ho malo urobiť lepším a čistejším. Jeho sny sa však všetky upínali na hviezdu. Raz opäť v noci zastal pri mori, na vysokom brale, pozeral na hviezdu a horel k nej láskou. Vo chvíli najväčšej túžby skočil a zrútil sa do prázdna, v ústrety hviezde. No v okamihu skoku mu ešte ako blesk preletelo hlavou: veď je to nemožné! Vtom ležal dolámaný dolu na pobreží. Nevedel ľúbiť. Keby vo chvíli, keď skočil, bol mal toľko duševnej sily, aby pevne a isto veril v naplnenie, bol by letel nahor a spojil sa s hviezdou.
„Láska nemusí prosiť,“ povedala, „ani požadovať.

Láska musí mať silu dosiahnuť istotu sama v sebe. Vtedy už nebude priťahovaná, ale sama bude priťahovať. Sinclair, vaša láska je priťahovaná mnou. Keď pritiahne raz ona mňa, prídem. Nechcem dávať dary, chcem byť získaná.“
Inokedy zasa spustila inú rozprávku. Bol raz mládenec, ktorý beznádejne ľúbil. Úplne sa utiahol do seba, myslel si, že zhorí od lásky. Svet bol pre neho stratený, nevidel belasé nebo ani zelený les, potok preňho nešumel, harfa neznela, všetko zaniklo a on bol úbohý a žalostný. Jeho láska však rástla a on by bol radšej umrel či zahynul, akoby sa mal zrieknuť svojej krásnej milovanej panej. Potom pocítil, že láska v ňom všetko ostatné spálila, no zmocnela a priťahovala a priťahovala, krásna pani ju musela nasledovať, prišla, on tam stál s otvorenou náručou, aby ju privinul k sebe. Keď však stála pred ním, bola celkom premenená a on zhrozený cítil a videl, že k sebe pritiahol celý stratený svet. Stála pred ním a odovzdala sa mu, nebo a les a potok, všetko mu v nových farbách prichádzalo svieže a nádherné v ústrety, patrilo mu, prihováralo sa mu. A namiesto toho, aby získal len ženu, mal v srdci celý svet a každá hviezda na nebi v ňom zahorela a pomocou duše roztrblietala radosť. Miloval, a pritom našiel seba samého. Väčšina však miluje, aby sa pritom stratila.“

Láska k pani Eve akoby bola jediným obsahom Emilovho života. „Mával som aj sny, v ktorých sa moje spojenie s ňou uskutočňovalo novými spôsobmi podobenstiev. Bola morom, do ktorého som ústil svojím prúdom. Bola hviezdou a ja som sám ako hviezda putoval k nej, stretli sme sa, cítili sme, ako nás to k sebe priťahuje, zostali sme spolu a blažene sme sa na večné časy obiehali v zuniacich kruhoch.“

Tento sen jej vyrozprával a ona mu povedala, že ho má uskutočniť.
O niekoľko dní Emil našiel Maxa zamysleného – tak, ako pred niekoľkými rokmi. Mal o neho strach, no pani Eva ho zahriakla, že nemá byť ako malý chlapec. Pri najbližšej návšteve sa Maxa spýtal, čo mu bolo. Povedal, že v oblakoch na okamih zreteľne zazrel obraz svojho krahulca. Bol žltý a obrovský a odletel do modročierneho neba.

„Snívalo sa mi, že som vystupoval po rebríku na akýsi strom alebo vežu. Keď som bol hore, videl som horieť celý kraj, veľkú rovinu s mestami a dedinami. Nemôžem ti ešte všetko vyrozprávať, nie je mi ešte všetko jasné.“
„Vzťahuješ sen na seba?“ spýtal som sa.
„Na seba? Pravdaže. Nikomu sa nesníva niečo, čo by sa ho netýkalo. Ale vzťahuje sa nielen na mňa samého, to máš pravdu.

Dosť presne rozlišujeme sny, ktoré naznačujú pohyb v mojej duši a tie ostatné, veľmi zriedkavé, v ktorých sa skrýva osud celého ľudstva. Len málokedy mávam také sny, no nikdy taký, o ktorom by som mohol povedať, že by bol prorocký a že by sa splnil. Náznaky sú priveľmi neurčité. No viem isto, že sa mi snívalo čosi, čo sa netýka len mňa samého. Ten sen patrí totiž k ostatným, skorším, čo som mal a len v nich pokračuje. Práve z týchto snov, Sinclair, mávam tušenia, o ktorých som ti už hovoril. Viem, že náš svet je spráchnivený, to by ešte nedávalo dôvod prorokovať jeho zánik alebo čosi také. Ale už viac rokov ma prenasledovali sny, z ktorých usudzujem, alebo cítim, alebo ako chceš – z ktorých teda cítim, že sa blíži pád starého sveta. Najprv to boli len veľmi slabé a nejasné tušenia, no stávali sa čoraz zreteľnejšími a silnejšími. Ešte neviem nič iné, iba že sa dalo do pohybu čosi veľké a strašné, čo postihne aj mňa. Sinclair, zažijeme to, o čom sme veľa ráz hovorili! Svet sa chce obnoviť. Páchne to smrťou. Nič nové neprichádza bez smrti. Je to strašnejšie, ako som si myslel.“

Max nechcel Emilovi vyrozprávať zvyšok svojho sna. Emil sa rozhodol, že ešte jeden semester ostane v H. Demian si zadovážil koňa a deň čo deň na ňom vytrvalo jazdil. Jedného dňa Emil zatúžil po spoločnosti pani Evy. Spomenul si na Demianove rady – ako dosiahnuť niečo, čo si veľmi želáme. „Zastal som uprostred izby, pozbieral všetko svoje vedomie a myslel na Evu. Chcel som sústrediť všetky duševné sily, aby pocítila moju lásku, aby som ju k sebe pritiahol. Musí prísť, musí túžiť po mojom objatí, môj bozk sa musí nenásytne vryť do jej zrelých ľúbivých pier. Stál som a vypol som sa, až ma mrazilo v prstoch na rukách i nohách. Cítil som, že zo mňa vyšla sila. Na zopár okamihov sa čosi vo mne pevne a tuho stiahlo dovedna, čosi jasné a chladné. Na chvíľočku som mal pocit, že mám v srdci kryštál, vedel som, že je to moje ja. Chlad mi stúpol až po prsia.
Keď som sa z náramného napätia prebral, cítil som, že čosi prichádza. Bol som na smrť vyčerpaný, ale pripravený vidieť do izby vstupovať Evu, rozohnenú a uchvátenú. Dlhou ulicou teraz burcoval dupot kopýt, znel blízko a tvrdo, zrazu zastal. Priskočil som k obloku.
Z koňa zostupoval Demian.“

Max bol veľmi rozrušený. Prišiel Emilovi povedať, že dostal tri ďalšie znamenia a je presvedčený, že vypukla vojna. Povedal, že je ochotný hneď narukovať. Emil sa bál o pani Evu.

„Moja matka? Ach, o tú nám netreba mať starosť. Je bezpečná, bezpečnejšia ako dnes hocikto na svete. Tak veľmi ju ľúbiš?“
„Ty si to vedel, Demian?“
Zasmial sa jasne a celkom uvoľnene.

„Chlapče môj! Pravdaže som to vedel. Ešte nikto neoslovil moju matku pani Eva, aby ju pritom neľúbil. Mimochodom, ako to bolo? Dnes si ju alebo mňa privolával, však?“
„Áno, privolával… Volal som pani Evu.“
„Cítila to. Zrazu ma poslala preč, vraj musím isť za tebou. Práve som jej podával správy o Rusku.“

Emil odišiel do svojej izby a veľa premýšľal o tom, čo mu Demian povedal. I keď možno tušil, že príde vojna, nevedel si ani len predstaviť, ako to bude v blízkej budúcnosti vyzerať.
O nejaký čas bola vojna, Demian šiel bojovať. Emil sa postaral o pani Evu, a potom odišiel na vojnu aj on. Pripadalo mu to, akoby všetci ľudia boli bratmi – spomínali na vlasť a česť.
Spočiatku bol všetkým veľmi sklamaný. „Veci ako aj ciele boli celkom náhodné. Prapocity, aj tie najdivšie, sa neobracali na nepriateľa, ich krvavé dielo bolo len vyžarovním vnútra, rozpoltenej duše, ktorá chcela zúriť a zabíjať, ničiť a zomierať, aby sa mohla znova narodiť. Obrovský vták sa kľuval z vajca, vajce bolo svet a svet sa musel zbúrať.“

Prišiel úplný koniec Emilovho rozprávania.

„Pred majerom, čo sme obsadili, som jednej predjarnej noci stál na stráži. Chabý vietor dul v náladových nárazoch, nad vysokým flanderským nebom tiahli vojská oblakov, kdesi za nimi sa dal tušiť Mesiac. Už celý týždeň som bol nepokojný, trápila ma akási starosť. Teraz, na svojom temnom strážnom stanovišti, som vrúcne spomínal na obrazy svojho doterajšieho života, na pani Evu, na Demiana. Stál som opretý o topoľ a civel na pohyblivé nebo, ktorého tajomné chvejivé svetielka sa chvíľami stávali velikánskymi prúdiacimi sledmi obrazov. Podľa zvláštneho slabého pulzu, podľa necitlivosti pokožky na vietor a dážď, podľa iskrivej vnútornej bdelosti som pocítil, že vodca je kdesi nablízku. Voblakoch bolo vidieť veľké mesto, prúdili z neho milióny ľudí, ktorí sa húfmi roztiahli po celom kraji. Doprostred medzi nich vstúpila mocná božská postava, vo vlasoch iskrivé hviezdy, veľká ako pohorie, s črtami pani Evy. Ako v obrovskej priepasti zanikali v nej zástupy ľudstva a nebolo ich. Bohyňa si čupla k zemi, na čele sa jej jasne zatrblietalo „znamenie“. Akoby ju premohol sen, zavrela oči a jej veľká tvár sa stiahla od žiaľu. Zrazu ostro skríkla, z čela jej príštili hviezdy, mnoho tisíc žiarivých hviezd, čo sa v nádherných oblúkoch a polkruhoch kyvotali na čiernom nebi. Jedna z hviezd zasvišťala jasným tónom práve smerom ku mne, akoby ma hľadala. Vtom sa roztreskla s revom na tisíce iskier, vyhodila ma a vrhla zasa na zem a svet sa s hrmotom na mňa zrútil.

Našli ma neďaleko topoľa, pokrytého zemou a mnohými ranami.
Ležal som v pivnici, kanóny duneli nado mnou. Ležal som v aute, čo drkotalo holými poľami. Väčšinou som spal alebo bol v bezvedomí. No čím hlbšie som spal, tým prudšie som cítil, že ma čosi priťahuje, že nasledujem akúsi silu, čo má nado mnou moc.
Ležal som v maštali na slame, bola tma, ktosi mi stúpil na ruku. Moje vnútro však chcelo ísť ďalej, silnejšie ma ťahalo preč. Znova som ležal v aute a neskôr na nosidlách či rebríku a čoraz silnejšie som cítil, že ma to niekam ťahá, necítil som nič, len nutkanie dôjsť tam.
Potom som dorazil do cieľa. Bola noc, bol som pri vedomí, no práve som mocne pociťoval, že ma to vo vnútri kamsi ťahá a núti. Teraz som ležal v sále, uložili ma na zem a vedel som, že sem ma to volalo. Obzrel som sa okolo seba, tesne vedľa mňa na slamníku ležal ktosi, naklonil sa a zadíval na mňa. Na čele mal „znamenie“. Bol to Max Demian.
Nevládal som hovoriť a ani on nemohol alebo nechcel. Len na mňa pozeral. Tvár mu osvetľovala žiara lampy, čo visela nad ním na stene. Usmial sa na mňa. Díval sa na mňa nekonečne dlho. Pomaly si približoval tvár k mojej, až sme sa takmer dotýkali.
„Sinclair!“ vyslovil pošepky.
Očami som mu dal najavo, že mu rozumiem.
Znova sa usmial, takmer súcitne.
„Chlapče!“ povedal.
Jeho tvár spočívala celkom blízko mojej. Tíško pokračoval: „Pamätáš sa ešte na Franza Kromera?“ spýtal sa.
Žmurkol som súhlasne a tiež som sa usmial.
„Môj milý Sinclair, daj si pozor! Budem musieť odísť. Budeš ma možno zasa raz potrebovať proti Kromerovi alebo inak. Keď ma zavoláš, neprídem k tebe tak neokrôchane na koni alebo vlakom. Vtedy iba načúvaj svojmu vnútru a zbadáš, že som v tebe. Chápeš? A ešte čosi! Pani Eva povedala, že ak sa ti raz bude vodiť zle, mám ti odovzdať od nej bozk, čo po mne poslala… Zavri oči, Sinclair!“
Poslušne som zavrel oči a na perách som pocítil ľahučký bozk. Stále som na nich mal trocha krvi, nechcelo z nej ubudnúť. A potom som zaspal.
Na druhý deň ma zobudili, mal som ísť na preväz. Keď som sa konečne celkom prebral, chytro som sa obrátil k susednému slamníku. Ležal na ňom cudzí človek, ktorého som nikdy nevidel.
Preväzovanie ma veľmi bolelo. Všetko, čo sa potom so mnou dialo, bolelo. No ak raz nájdem kľúč a celkom zostúpim do seba, tam, kde v temnom zrkadle driemu obrazy osudu, potom sa mi bude treba už len nakloniť nad jeho čiernu plochu a uvidím svoj vlastný obraz, ktorý sa mu teraz celkom podobá – jemu, môjmu priateľovi a vodcovi.“




Emil možno nenašiel seba samého, ale aspoňa sa o to pokúsil.

Keď chce človek vstúpiť do seba samého, musí ho niekto viesť.


Obrazné sebazničenie, spojenie s prírodou a vesmírom (hudba, maliarstvo).