Tí, čo píšu romány, sa zvyčajne tvária, akoby každý z nich bol Bohom a mohol dokonale obsiahnuť a pochopiť ktorýkoľvek ľudský príbeh a vykresliť ho tak, akoby ho rozprával sám Boh, bez akéhokoľvek závoja hmly, až do samej podstaty. To ja nemôžem, takisto ako ani ostatní spisovatelia nie. Môj príbeh je však pre mňa dôležitejší ako ktorémukoľvek románopiscovi ten jeho, pretože je môj a je to príbeh človeka – nie vymysleného, možného, ideálneho alebo človeka, čo je len tak naporúdzi, ale skutočného, jedinečného, žijúceho. Pravda, čo znamená ozaj žijúci človek, to dnes vieme menej ako kedysi a tak je aj z ľudí, z ktorých každý je vzácnym, jedinečným pokusom prírody, množstvo odsúdených k zániku. Keby sme nemali byť ničím viac ako jedinečnými ľuďmi, mohli by každého z nás skutočne guľkou zniesť zo sveta, už by nemalo zmysel rozprávať príbehy. Každý človek nie je však len sebou samým, je aj jedinečným a vzácnym, v každom prípade dôležitým aj mimoriadnym bodom, v ktorom sa krížia javy sveta, len raz a nikdy viac. Preto je príbeh každého človeka dôležitý, večný, božský, preto je každý, kým žije a napĺňa vôľu prírody, obdivuhodný a zaslúži si všetku pozornosť. V každom je spodobený duch, v každom trpí bytosť, v každom je ukrižovaný Vykupiteľ.
Život každého človeka je cestou k sebe samému, je pokusom nájsť cestu, náznakom chodníka. Človek sa nikdy nestane samým sebou a jednako sa usiluje stať ním, jeden temnejšie, iný jasnejšie, každý, ako vie. Každý v sebe až do svojho konca nesie zostatky vlastného narodenia, hlien a škrupinu prasveta. Niektorí sa nikdy nestanú človekom, ostanú žabou, jaštericou, mravcom. Nejeden je hore človek, dolu ryba. Ale každý je pokusom prírody o človeka. A všetci máme spoločný pôvod, matku, všetci vychádzame z toho istého pažeráka, ale každý sa usiluje, súc pokusom a vrhom z hĺbok, o vlastný cieľ. Môžeme sa navzájom chápať, ale znamenať môže každý len sám seba. Človek má zostať taký, aký je. Má byť sám sebou, lebo inak nenájde zmysel života. Dobré je žiť pre druhých, veď všetci sme bratia a sestry. V tomto príbehu vládne chaos, zhon, zmätok. Nie je to príbeh harmonický, ale skutočný.













Hlavné postavy

Emil Sinclair – v diele nie je opísaný jeho vzhľad. Je rozprávačom svojho vlastného príbehu. Je slušným dieťaťom zo slušnej rodiny, ktorý spoznáva dva svety – rodičovský a vonkajší. Rád žije v prvom svete, pretože je čistý a cíti sa v ňom chránený tajomnou silou.