V obchode Rovesných sa stretlo pár žien a chcely kúpiť látku. Veľmi ich trápilo, že boli drahe a zdalo sa im že nebude dobrá. Vraj nie je kvalitná. Rovesný ich prehováral, „Dobrá je kvalitná, len na ňú pozrite, tá sa len tak nerozšklbne. Je pevná.“ V tom prišiel daľší zákazník. Chcel kosu a snažil sa ju zjednať lacnejšie.No Rovesný sa vyhováral že nemôže. Také sú ceny. Nuž ju kúpil za taku cenu za akú ju Rovesný ponukal. Rovesný bol velmi netrpezlivý, nervózny, kažkú chviľu pozeral na dvere i na hodinky. Bol už čas, aby sa vrátila jeho žena. Šla po ich dceru Elenku, ktorá bola v dievčenskom ústave, aby sa niečo priučila. Aj jeho pomocníci odišli. Jeden na poštu, ten sa mal už dávno vrátiť. Bohvie kde sa ten túla. A ten druhý to jest Jano Čvíkota šiel na stanicu po tovar. Rovesný bol nepokojný až strach, ved za pol hodinu tu budúa vtom, Zuza ich kuchárka prišla po masť. Ej aleže sa na ňu rozkričal
„Či nevidis, ze mam robotu? Čo zabavas?
„Ja len mast chcem.Ved ako mam varit, ked nemam na com?
Vtedy prisiel učen z posty. Zaraz ho chytil za šticu.
Ked dosiel Janko zo stanice, utekal na Elenkino okno poloziť kytku, co cestou nachytro natrhal. Rozmyslal, ci sa Elenka veľmi zmenila. A prave prisiel voz s Rovesnou a ich malou, no teraz uz aj na vydaj súcou Elenkou. To bolo kriku a radosti na dvore. Ked Janko zbadal ako rezko skače z voza, bol veľmi prekvapený. Ako len vyrástla, aká je len pekná.
Otec ju ťahal do jej izby, nech sa len pozrie, ako ju za ten rok čo bola preč zmenili. Steny nanovo jasnomodro maľované, nové, biele, čipkové záclony viseli na oknách. Za záclonou stáli aj Jankove ruze, no tie v tej rýchlosti ani nezbadala. Pod oknami stali drobné, modrým plyšom potiahnuté pohovky, pri ktorých stál neveľký, krásne vyrezávaný stolík. Pri jednej stene stála kanapa tej istej farby ako pohovky, pri priečnej stene posteľ. Pri okne stojí aj písací stolík. Na nom niekoľko krásne viazaných kníh a iné drobučké maličkosti. V kúte stoji zrkadlo. Na stenach visia obrazy.
O tomto Elenka nevedela. Bola velmi až privelmi príjemne prekvapená. Cez dvere do salonu videla klavir. Pribehla k nemu a zľahka prebehla po klávesoch. Vrátila sa do svojej izby a ešte raz si ju dôkladne prezerala. Aha, za zaclonou sú kvietky. Vzala kytičku do rúk, obzrela, ovonala a rozmýšlala, kto ju tam položil. Vybrala si z nich jeden bledožltý a jeden tmavočervený ružový púčik a dala si ho za pás.
A už ju volali obedovať.