...mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám, asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja.. . Nenávidí svoje povolanie, pretože pri ňom pociťuje, ako ním ostatní všetci opovrhujú a majú ho za niktoša. Akú-takú dôstojnosť mu dáva len fotoaparát okolo krku, aj preto nenávidí svoje povolanie. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
Všade kam príde sa pred ním ľudia pretvarujú a chvália ho kvôli tomu, aby spravil fotku, ktorú zajtra ostatní uvidia v novinách, no myslia si o ňom, že je iba zberba, ktorá im kradne súkromie. On si to uvedomuje a vie, že nebyť jeho a fotoaparátu, nikto by o tých veľkých a slávnych nič nevedel. Bol som výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Zo začiatku ho jeho práca bavila a možno túžil prostredníctvom nej stať sa slávnym, no postupom času ho práca prestala baviť a chuť stať sa slávnym sa stratila. Chcel zostať v anonymite, lebo videl , čo sláva vie urobiť s ľuďmi a čo im vie zobrať. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich. Napriek svojmu povolaniu nestratil morálne zásady, nedokázal robiť senzácie z vecí, ktoré mu boli blízke. Frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec... “ – vynadal si, „ taká snímka .. .“ Nesporne by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť. Frank bol k svojmu priateľovi vždy úprimný, dôveroval mu, nasledoval ho. V mladosti voči svojmu priateľovi prechovával takú dôveru, že sa on so svojou priateľkou spolu s ním kúpavali nahí. Keď však zistil, že ho štátnik podviedol s jeho priateľkou, poriadne ho zbil, avšak ich priateľstvo tým neutrpelo. Frank robil svojmu priateľovi celý život tieň, ktorý ho sledoval a pozoroval aj potom ako sa odcudzili. Mŕtvy bol síce vždy prvý , ale to neznamenalo, že Frank bol pätolízač. Mal svoju dôstojnosť a zásady. Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo.