Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia. Chcel aby všetko perfektne fungovalo. Keď niečo nešlo podľa jeho predstáv zobral si to pod palec. A keď to nefungovalo ani tak označil to za sabotáž zameranú proti svojej osobe. Rozhodoval o všetkom , o tom čo je právo, čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb ...., rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou , sám si ju vzal načas pod dozor a nevyriešil nič. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku , strážiť, trestať, ktorej nemožno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. Neskôr sa už bál rozhodovať aj o banálnych veciach, bál sa, že urobí chybu, ktorú by mohli zneužiť proti nemu. Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek. Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú vedel dosiahnuť. Nie aby vládol, toho sa vzdal. Aby sa udržal, aby sa zachoval, cítil sa tak menej zraniteľný, istejší. Aj tak sa bál. Bál sa. Veľmi sa bál jediného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča. Boli časy, keď to nevyzeralo, že sa tak strašne bojí. Raz, keď sa mu naskytla príležitosť mohol odstrániť Galovič, ale neurobil to. Nespravil to pretože sa bál o svoje pozície. Bál sa Galoviča? Sotva , Galoviča sa v tom čase nebolo treba báť. Bál sa iného. Bál sa, že odhalením Galovičových chýb vyvolá reťazovú reakciu, že poruší rovnováhu síl vo vedení, že pohýbe škatuľami, a to pokladal za nebezpečné, ak sa raz začne, ktovie kto a pri kom sa skončí? Na sklonku života sa už bál všetkých – aj Franka. Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo. Štátnik si rád vypil. Zvykol piť s Frankom, ale potom ako sa odlúčili pil aj sám. Zniesol veľa, ale nikdy nevedel kedy má dosť – nepoznal mieru.