kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac, či trpne znášať
strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať? Umrieť, spať –
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené, tak umrieť, spať –
či v tom je méta našich túžení?
Spať – azda snívať – to nás zaráža,
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,
keď unikli sme svetským krútňavám. A človek zaváha – tie obavy
nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias,
bezprávie tyranov a spustnosť pyšných,
žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,
svojvôľu úradov a ústrky,
čo schopný od neschopných utŕži,
keď poľahky je možné pokoj nájsť
jediným bodnutím, kto by sa vláčil
v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza s toho, čo je po smrti,
z neznámych končín, odkiaľ nijaký
pútnik sa nevracia, nám marí vôľu
a káže radšej znášať známe zlá,
než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.
Tak svedomie z nás robí zbabelcov
a prirodzená ľudská rozhodnosť
chorobne bledne v tieni dohadov,
aj smelé veľkolepé predsavzatia
vzápätí spľasnú ako bublina
a nemožno ich činmi nazývať.











Hamlet, William Shakespeare, str.:91
Tretie dejstvo, prvý obraz.