Autor: Martin Kukučín
Téma: ľudský a spoločenský súcit aj za cenu klamstva
Idea: tragický príbeh mrzáka husiara Ondráša Machuľu Prostredie: dedinské- Lenovec a okolie

Postavy:
Ondráš Machuľa: Ondráš je duševne neprebudený, nevie oddeliť sen od skutočnosti V ľuďoch vzbudzuje ľútosť, chovajú sa k nemu ako k malému dieťaťu. V jeho postave autor zobrazuje veľa nedostatkov, on je však spokojný sám so sebou. Je síce postihnutý, ale bol dobromyseľný a poslušný človek, hoci bol naivný a nevedel klamať.
Citáty k postavám:
„Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy - celý človek málo ponáša sa na človeka. “
„Ondráš Machuľa je veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Ako by Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. “

Zuzka Bežanovie: Najkrajšie dievča z dediny, zasnúbená z Janom, ale Ondráš si myslí, že je on zasnúbený so Zuzou.
„Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú — akoby ta kus oblohy vložil. “

Ondrašová teta/ totka:
„Ona je už vdova — a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Z úcty ju volajú v celej dedine totkou.“

Jazyk: ľudový, jednoduchý
Základné umelecké prostriedky: Zdrobneniny- Zuzka, rámik. Prirovnania- ženú sa ako divé, Čas míňa sa ako z husi voda. Epiteton - chlp vlny, božie svetlo po dlhej noci. Frazeologizmy -hrach na stenu sypať, perly do blata hádzať, vodu do koša liať

Kompozícia: 11 kapitol

Úvod: Otec sa nezmieril so svojím synom, chcel ho zabiť. Matka ho však ochránila a utiekli ku sestre. Rodičia mu zomreli, tak ho vychovávala teta.

Zápletka: Zuzka oklamala Ondáša, povedala mu, že sa vezmú.
zabránila ich svadbe, narýchlo chystá svadbu s Janom.

Vyvrcholenie: Teta sa Ondrášovi snaží zabrániť ísť na svadbu- zamkne mu šaty, ale keď ich našiel zamkla ho do komory. Ondráš sa vyslobodil z komory, mysliac si, že zmeškal vlastnú svadbu, lebo oslava už bola v plnom prúde.

Rozuzlenie: Ondráš sa dozvedá pravdu, no nechápe ju. Na oslave začalo horieť a Ondráša uviazali o plot, lebo si mysleli, že on je podpaľač, ale Zuzka ho vyslobodí.

Záver: Ondráš si stále myslí, že sa ide ženiť. Ľudia hasia dom, no nepodarí sa im zachrániť hus, tak do horiaceho domu vbehne Ondráš a vyslobodí ju, no on umrie.

Myšlienky:
Zuzka rozopäla jeho halenu: pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husiar cítil jej dych na tvári - zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.
"No a teraz poďme. I večer nás zosobášia."
"Ale ja som už - s Janom Dúbravovie."
„Nad stajňou už niet povaly – prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal – nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom úžase hľadeli na dielo.“
„Ľudia pozerajú vždy len za tým, čo nemajú.
To, čo majú, nevážia si ani zamak.“