Na trenčianskom hrade bolo všetko hore nohami. K hradnému pánovi Štefanovi Zápoľskému došli hostia. Bol to jeden skromný posol, ktorý oznamoval že bude veľká vojna. Turci vraj chcú bojovať. Po dedinkách sa rozšírili klebety. Keď to povedali pánovi Zápoľskému, rozmyslel si plán. Jeho vojská sa vypravili proti Turkom. Viedol ho pán Zápoľský. Raz v jednej noci Turci zaútočili na malú vesnicu. A Zápoľského odiel to nechcel zmeškať. Boli proste v správnej chvíli na správnom mieste. Pravdaže spokojný sa vracal pán Zápoľský a viedol si aj zajatcov. Na druhý deň ráno sa išiel Zápoľský pozrieť na zajatcov, keby náhodou došlo k výmene, alebo tak nejak. No medzi nimi našli aj ženu. Veliteľku Turkov. Zápoľského žena si ju vyžiadala za slúžku. Volala sa Fatima. Zato na opačnej pologuli vodca Turkov- Aga Omar putoval za svojou najmilšou. Fatimou. Keď tam konečne došiel, vypýtať si zajatcov, Fatima medzi nimi nebola. A tak sa opýtal, či sú tu všetci a pán Zápoľský mu povedal, že áno. A tak mu ukázal Fatimu. ,,Fatima! Fatima, konečne.“ No o chvíľu ich Zápoľský prerušil. Aga Omar chcel Fatimu vyvážiť zlatom, ale Zápoľský má zlata dosť. Zápoľský dlho rozmýšľal, čo si vyžiada za Fatimu. A tak si vyžiadal, aby mu sám Omar vykopal studňu pred hradom. A tak Omar kôli láske rozkazu sa podvolil a vykopal studňu. Bola jeseň a Omar stál na mieste kde mala byť studňa. O mesiac začal kopať. Mal veľmi dobrého kamaráta, ktorý sa volal Jusseín. Pomáhal mu kopať. Dni sa míňali, roky ubehli a Omar vodu nenašiel. Bol večer a Omar bol nešťastný. Zrazu Jusseín začal kričať. A Omar si myslel, že narazili na ďalšiu skalu, ale tak to nebolo. Aga Omar zišiel do studne a v tom zbadal vlhkú pôdu. Čoskoro našli ten prameň a Omar sa ponáhľal za svojou milou, drahou Fatimou. Keď prišiel na hrad, Zápoľský mu len dvere do izby otvoril a smutný odišiel. Chcel aby sa vrátila i s ním medzi biele múry mesta. No ona tam ležala bledá, meravá... Omar len zalomil ruky a kľakol. Plakal a plakal junák, horko plakal.