Dominik Tatarka - Démon súhlasu

Hlavné postavy - Bartolomej Boleráz, Valizlosť Mataj

Dej: Rozprávač Bartolomej Boleráz, socialistický básnik zahynul pri havárií vrtuľníka spolu s významným funkcionárom Valizlosťom Matajom. Bartolomej rozpráva po smrti, pretože cíti potrebu vysvetliť skutočné udalosti. Knihu tvoria väčšinou Bartolomejove úvahy nad slobodou prejavu, ale najmä nad charakterom ľudí postihnutých démonom súhlasu.

Bartolomej a Mataj leteli vrtuľníkom na zasadanie, kde mali odsúhlasiť vyznamenanie trom autorom. Bartolomej uvažuje o tom, že sú vlastne iba figúrkami, ktoré majú zdvihnúť ruky. Mataj s ním v súkromí súhlasí, ale na zhromaždení hovorí opak, tak ako aj iní Bolerázovi priatelia. Bartolomej otvorene povie čo si myslí a ostatní sa postavia proti nemu. Mataj sa mu to pokúša v súkromí vysvetliť a Bartolomej si všíma, že je úplne rozpoltená osobnosť - raz funkcionár, ktorý so všetkým súhlasí, no keď zíde z tribúny, je z neho obyčajný, až inteligentný človek.

Na druhý deň sa situácia obráti. Z Bartolomeja je zrazu hrdina, pretože prvý odhalil škodlivosť kultu osobnosti, ("za všetko môže kult osobnosti"), ostatní sa horlivo priznávajú k tomu, že vždy so všetkým súhlasili ako figúrky. Mataj sa dostáva na index a teraz ho naopak Bartolomej (napriek víchrici) berie do vrtuľníka, aby sa zachránili. Obaja zahynú.

Výpisky
Zase sme len súhlasili, keď na to príde, odsúhlasíme aj svoju smrť.

Len na zajtrajšom zasadaní som pochopil jeho správanie. Jeho súhlas bol iba súkromným súhlasom. Verejne neplatil, platil len zoči-voči, keď nás nikto nepočúval. A preto na terase, ktorá mohla byť miestom verejným, hoci nás nikto nepočúval, už mi len do ucha šuškal svoj súhlas.

V mene zásadovosti členovia orgánu trvajú na tom, že kytička, ktorá v skutočnosti nevonia, jednako len vonia, i keby nevoňala, vonia, lebo zo zásadných príčin musí voňať.

A prostučká, najmä ambiciózna mládež privoniava, opája sa vôňou kytičky, ktorá nevonia. Učí sa pokrytectvu od svojich drahých učiteľov a rodičov, dospieva poznaním, sklamaním, uzaviera sa, zaneviera.

Hej, jednotne! Keď spolu takto hovoríme, súkromne spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý opak. Tak to nerobia ľudia, ale figúrky. Figúrky sme a nie ľudia. Mám toho dosť. Si figúrka. Ale ja už figúrkou nechcem byť a nebudem, nemám sily. Prišiel by som o rozum.