Po prečítaní diela Pavilón 6 od ruského spisovateľa Antona Pavloviča Čechova som dospela k viacerým záverom a úvahám.
Začala by som asi tým, že sa tu autor snažil uplatniť, vzhľadom na to, že bol predstaviteľom naturalizmu, potrebu súžitia človeka s prírodou. Túto potrebu vyjadruje celý príbeh poviedky, ktorý sa odohráva mimo prírody - prevažne v nemocnici, a to konkrétne v psychiatrickom oddelení s názvom Pavilón 6. Život pacientov tohto oddelenia sa odohráva v jednej miestnosti, okná sú zamrežované, a tak sú úplne odrezaní od vonkajšieho sveta. V diele badať obrovské množstvo negatívnych ľudských vlastnosti, ktoré sú vyjadrené opismi zanedbanej nemocnice, čo autor využíva ako alegóriu vtedajších pomerov v Rusku.
V tejto novele je inteligencia odsúdená na zánik a moc v štáte je prenechaná hlúpej, nenásytnej, egoistickej a ľahostajnej šľachte, ktorá vidí zmysel života iba v slastiach z nahonobeného majetku. O prostých mešťanov sa vrchnosť nezaujíma, a tí, keďže sú nevzdelaní, nevedia obhájiť svoje práva.
Autor tu kritizuje najmä šľachtu, ktorá svoje právomoci nevyužíva osožne, čiže tak, aby prospievala k rozvoju mesta i celého Ruska, ale naopak, stará sa len o vlastný blahobyt. Táto kritika je obsiahnutá v celom diele prostredníctvom opisu situácie v nemocničnom pavilóne, kde leží bývalý šľachtic, vážený a inteligentný muž Ivan Dmitrič Gromov. Ten sa stal obeťou psychickej choroby, ktorá pramenila aj z jeho nespokojnosti s usporiadaním ruskej spoločnosti. Aj keď bol Ivan Dmitrič kedysi váženým úradníkom, do roka sa na neho takmer úplne zabudlo a zanevrel aj na svoju najobľúbenejšiu činnosť, ktorou bolo čítanie kníh.
Druhá dejová línia opisuje osud lekára, Andreja Jefimoviča, ktorého lekárske povolanie v živote nenapĺňa, a aj napriek svojim právomociam, ktorých si je plne vedomý, nie je schopný zmeniť skazené mravy a katastrofálnu situáciu v nemocnici. Žije život podobne ako ostatná šľachta. Po večeroch popíja, k pacientom je ľahostajný, ale narozdiel od zbytku vrchnosti, Andrej Jefimovič veľmi rád číta knihy všetkého druhu a čítaním je schopný stráviť celé hodiny. Aj to svedčí o jeho inteligencii a práve tu sa prelína osud Andreja Jefimoviča a Ivana Dmitriča.
Jedného dňa lekára Andreja Jefimoviča privedie náhoda aj do pavilónu číslo 6. Tam sa stretáva s Ivanom Dmitričom, ktorý ho zaujme svojim inteligentným rozprávaním a triezvymi názormi, čo ho vskutku prekvapí, a preto sa od toho dňa stáva Andrej Jefimovič pravidelným návštevníkom pavilónu.
Ivan Dmitrič ho privedie k rôznym filozofiám, ktoré mu zmenia život. Zmenu lekárovho správania, si všimne aj okolie a ani nezmyselný výlet do Moskvy a Varšavy, na ktorý Andreja vezme jeho priateľ, poštový úradník, Michail Averjanič, nič na jeho správaní nezmení.
Lekár je po návrate ešte zvláštnejší a odmieta sa rozprávať dokonca i s Michailom Averjaničom, ktorého doteraz pokladal za jediného inteligentného človeka v meste. Andrej Jefimovič sa však trápi a dostáva sa do začarovaného kruhu, z ktorého niet východiska. Ivan Dmitrič mu síce otvoril oči a Andrej Jefimovič si uvedomil, že má pravdu, avšak vie i to, že nemá dosť sily na to, aby stav v meste, prinajmenšom v nemocnici zmenil.
Vtedy je však už neskoro, preto že na post Andreja Jefimoviča čakal náhradný lekár Jevgenij Fjodorič Chobotov, ktorý sa chopil príležitosti, a tak sa Andrej Jefimovič musí presťahovať z nemocnice do chudobnej chalupy, keďže i všetky peniaze minul na nezmyselnom výlete s Michailom Averjaničom. Tomu ešte dokonca požičal peniaze, ktoré mu nevrátil. Takto sa zámožný lekár dostáva na úplný pokraj života, kde je nútený zamyslieť sa nad pravým zmyslom bytia. Skutočné šťastie, podľa Jefimoviča, nie je možné bez samoty.
Po jednom lekárovom emocionálnom výbuchu, ktorého svedkom bol Michail Averjanič a lekár Chobotov, je Andrej Jefimovič umiestnený do pavilónu 6. Ten si to spočiatku neuvedomuje a nazdáva sa, že ide len o omyl. Neskôr však pochopí pravdu a absolútne rezignuje dokola opakujúc: ,,Je mi všetko jedno.“
Nakoniec po potýčke s tyranským strážcom pavilónu Nikitom Jefimovič zomiera na srdcový infarkt, zachovávajúc si i v posledných minútach svojho života pre neho charakteristický skepticizmus voči viere vo večný život.
Andrej Jefimovič si síce po krutých ranách, ktoré od strážcu dostal, uvedomil svoju chybu, keď sa správal ľahostajne voči pacientom pavilónu, ale už bolo prineskoro niečo zmeniť, keďže on sám sa stal pacientom v psychiatrickej liečebni, a tým stratil i všetky svoje kompetencie, ktoré mohol pred časom využiť na radikálne zmeny v nemocničnom zariadení, a tak teoreticky zabrániť i vlastnej smrti.
