M. Kukučín: Neprebudený (obsah)
Ondráš Machuľa bol husár. Mal nízke čelo, oči malé, široké ústa a bol malý a zhrbený. Mal známych rodičov po celej dedine. Otec Jano ho nemal rád a keď ho raz v noci ako malé bábätko opitý chcel zabiť, matka s ním utiekla k sestre. Po smrti matky Zuzy sa oňho starala jej sestra, prezývaná totka. Ondráš chodil do školy a dobre sa učil. Totka i ľudia s ním nakladali ako s nedospelým. Ako 20-ročný mal jediných kamarátov malé decká z dediny.
Jedného dňa, keď ležal na poli a pásol husi, prišla mu Zuzka Bežanovie priniesť jedlo. Veľmi sa mu už od detstva páčila a tak jej začal lichotiť. Ona to prijala a začala sa s Ondrášom zabávať. Nahovorila mu, že sa s Janom (jej milým) pohádala a že si Ondráša chce vziať. Ten sa celý natešený vrátil domov a chválil sa totke. Tá nebola veľmi nadšená a vysmiala sa mu. Odhovárala ho, no on si nedal povedať. Keď k nim prišla Zuzkina matka, totka jej všetko vyrozprávala. Prisľúbila, že Zuzke povie, nech mu chudákovi nemotá hlavu a v dobrom sa obe rozišli.
Ondrej bral však ženbu vážne, lebo si aj gate zaplátal. Ráno sa skoro ráno pobral k hosťujúcim gazdom najesť a na to rýchlo utekal pásť husi. Aby mal nejakú zámienku navštíviť Bežanových dvor, priniesol im zadarmo najkrajšiu habarku i opálku, ktoré sám vyrobil. Starú Bežanku to utvrdilo v tom, že totka hovorila pravdu. Potom gazdiná Zuzke už naozaj dohovorila. Tá sa priznala, že mu na Jana žalovala, ale sa už opäť pomerili.
V Lenovci sa začalo hovoriť o ohláškach Zuzky Bežanovie a Jana Dúbravovie. Ondrej to však nezačul, nič netušil a lámal si hlavu len s tým, ako sa so Zuzkou znovu stretne a dohodnú sa na sobáši. Ondráš poprosil totku, či by mu nedala ušiť už do nedele halenu a nohavice na ohlášky. Totka bola celá zdesená z toho, že je stále v omyle o „sobáši“. Keď krajčír došil Ondrejove šaty, totka mu ich zobrala a zamkla do truhly. Vraj ich nepotrebuje. Ten zasa chodil každý deň k Bežanovcom pomáhať chystať na svadbu, v omyle, že je to jeho a Zuzkina svadba. Večer prišla stará Bežanovie k nim domov, priniesla koláčiky a totka jej dohovárala, že ako jej Zuzka zbalamútila Ondrejovi hlavu. Totka rozmýšľala, ako Ondreja v deň svadby niekde ukryť a uchrániť pred sklamaním.
Svadba bola veľkolepá, no Zuzka bola počas celého obradu nesvoja. Po svadobnom sľube jej odľahlo, že už to má za sebou a k ničomu nedošlo. Na hostine sa spočiatku necítila dobre a ešte väčšmi sa jej pohoršilo, keď zbadala Ondreja stáť uprostred izby. Ten sklamaný pozeral, no v tom ho ktosi za ruku von z izby vytiahol. Bola to totka, ktorá ho pred sobášom zatvorila do komôrky. Ondrej sa odtiaľ pomocou sekery dostal. Myslel si, že keď na svadbu neprichodil, poslali pre Jana. Keď videl Zuzku šťastnú pri tanci s Janom, prišlo mu to ľúto a oči sa mu slzami zaliali.
Niekto zrazu zvonku zakričal „Horí!“ a všetci vybehli von. Podnapití svati zbadali husára sedieť v horiacej šope a vytiahli ho odtiaľ von. Videli, že chlapec blúzni. V tom nejaký ženský hlas zozadu kričí „Chyťte ho podpaľača!“. Ondreja priviazali povrazom o plot a nechali ho tam. Chlapi vyviedli dobytok z maštale a všetci pobehovali s hrncami plnými vody a hasili, čo sa dalo. V tom si jeden chlap spomenul na richtárovu striekačku. Po dlhom hľadaní kľúča začali hasiť, čo ešte oheň nezachvátil.
Ondrej poviazaný o plot už pomaly prichádzal o sily. Zrazu prišla Zuzka a odviazala ho. Vysvetľovala mu, že si chcela vziať Jana Dúbravovie a nie jeho, ale on ju nepočúval a neustále si mlel svoje, ako ho totka zavrela do komôrky a nestihol prísť. Zuzka si pomyslela, že prišiel o rozum. V tej chvíli začala stará Bežanka kričať, že jej husi sú ešte dnu. Ondrej tam vbehol, no už von nevyšiel. Zaľahli ho trámy a maštaľ sa naň zrútila. Jeden starejší poznamenal: „Hja – trest boží, trest boží!“. Na druhý deň starý Bežan čistil pohorelisko a husára, obhoretú masu nájdenú medzi hlavňami, pochovali.
