Neskorá jeseň

Po prstoch sa kradne dáždik tichý.
Súka nebo tenké pradivá.
Vyzlečená vetrom z dávnej pýchy,
ošumela jeseň márnivá.

Do kalúž jak vetchý popol leta
zosypala listy hrdých krás.
O päsť vŕškov hlavou podopretá,
trpezlivo čaká na svoj čas.

Hotová tú slávu chvíľou každou
oželieť jak ľúbosť nevernú,
chríplym hláskom padajúcich dažďov
pesničku si spieva večernú.

A na lúke na zhorených trávach
zahulákal kaviek čierny zbor.
Sedí hmla jak sliepka popolavá
na kŕdliku učupených hôr.

Mokrou dlaňou hladiac pusté brehy,
z polospánku riečka hovorí:
sniežik, príď. A plný múdrej nehy
zakry stud tej nahej pokory!