Naozaj šťastný princ?
Šťastný princ je rovnomenný názov pre Wildovu rozprávku a súbor deviatich príbehov zastrešených pod týmto názvom. Práve týchto deväť príbehov dostalo Wildea na výslnie. Wilde ako literárny umelec sa vyznačoval vo svojej tvorbe používaním paradoxu. Preto hneď v úvode otázka „naozaj šťastný princ?“.
Rozprávky v tomto diele majú neobyčajný námet, majú úplne iný obsah, aký by čitateľ od rozprávky očakával. Nie sú to príbehy dobra a zla so šťastným koncom. Práve naopak, jeho príbehy nekončia klasickým happyendom. Ako som už v úvode spomínala, veľkú rolu tu hrá paradox, ktorý ja vnímam aj ako niečo, čo patrí k autorovmu rukopisu. Názov Šťastný princ vás možno navedie k tomu, že si prečítate klasický milý príbeh, no nie je to tak. Pretože jeho príbehy zvyknú končiť tragicky. Výnimočné v diele je, že sám čitateľ sa v ňom veľakrát môže nájsť a stotožniť sa s hlavnou postavou.
Autor stavia do pozornosti lásku akejkoľvek formy, nenaplnenú lásku muža k žene, lásku oddaného priateľstva. Láska je to, čo spája tieto príbehy, no zároveň je každý iný. Každý príbeh v sebe nosí inú myšlienku, inú tragédiu, morálne ponaučenie. Šťastný princ bol naozaj šťastný, žil za múrmi svojho paláca obklopený prepychom, krásou a šťastnými ľuďmi. Až keď sa dostal za hranice múrov svojho bezpečného sveta, objavil život, ktorý doposiaľ nepoznal, život obyčajných ľudí sužovaných chudobou, ťažkou prácou a hladom. Kvitujem Willdeovi jeho opisy hlavných postáv, opisy ich pocitov, myšlienok, nálad a ich duchaplné dialógy. Pretože pri tomto čítaní nie je možne ostať bez emócií, veľmi silných emócií, kedy vás to, čo ste prečítali, núti hĺbavo sa zamýšľať nie ani tak nad samotným dejom, ale nad reálnym životom na tomto svete, ktorý Wilde vedel pomocou postáv nádherne realisticky vykresliť.
Po jazykovej stránke nemáme veľmi čo autorovi vyčítať. Rozprávky sa čítajú ľahko, sú písané krásne, obsahujú veľa básnických prostriedkov a minimálne množstvo cudzích slov. Taktiež rád hyperbolizuje a používa mnoho symbolov, čo však len dotvára atmosféru deja. Kto aspoň trocha pozná súkromný život Oscara Wildea a čítal o ňom, ako sa cítil v spoločenskom svete, tak vie z týchto jeho príbehov vyčítať, že do nich vložil aj to svoje, jeho túžbu po spravodlivosti a túžbu po svete, kde sa ľudia navzájom rešpektujú a správajú sa k sebe slušne, čo sa vlastne jemu v jeho reálnom živote nedostávalo. Taktiež na zlo reaguje výsmechom a iróniou. Nezaprel ani svoju posadnutosť krásou, všetky obrazy vykresľuje do najmenších detailov a kladie dôraz na farebnosť, s ktorou to podľa môjho názoru občas preháňal a bolo jej až veľa.
Hoci po prečítaní minimálne tretieho príbehu už viete, ako skončia tie nasledujúce, Wildeovi sa v podstate nedá čo vytknúť. Príbehy, hlavné postavy, námety plné emócií a hlavne každá rozprávka, aj keď končí tragicky, zanecháva paradoxne šťastný odkaz.
