Privedú aj Miladu, ktorá žiada odpustenie pre manžela. Drábi privedú Ľudmilu s Vítom pred Matúša na súd. Matúš všetkým povie ako ho Vít zachránil a preto je im odpustené. Sľúbi im svadbu vystrojiť i veno. Žiada Hrabovca o požehnanie páru, no ten začne rozprávať príbeh.
Kedysi, keď mal 18 rokov, zobral si za ženu chudobnú Želmíru. On bol zeman a ona chudobná a tak sa všetci obrátili proti nim. Želmíra mu porodila syna, ale šťastie im nebolo súdené. Želmíra spáchala samovraždu. Zobral teda dieťa a dal ho uhliarke. Po štyroch rokoch sa preň vrátil a dal ho na výchovu kňazovi pustovníkovi. Zmenil si meno „…za bleskom mien býva nie jeden raz hnusoba. Vzal som na seba meno národného Olejkára. Hrabová dolina v stranách hrdého Inovca mi dala meno.“ Naučil sa poznať tajomstvá prírody „Zbroj som zanechal, mysliac; tou vládne teraz každý, tou sa nepomstíš nad svetom. príroda – príroda a jej moci, svetu neznáme, boli mi heslom.“
Ako Olejkár bol čoraz bohatší a oženil sa s Miladou. „.. Milada krásna, bohatá, ale, ach, nešťastná, stala sa mojou. Mne ju svet závidel a mal čo závidieť; jej mňa závideli – ale, ach, nemali čo.“ Začal sa stretávať so zlatníkom, Želmíriným bratom. Milada mu porodila Ľudmilu. Dievča rástlo a chlapec sa dostal do veku, kedy sa musel už niečomu učiť a tak ho Hrabovec vzal k sebe.Toho chlapca uhliarka Vítom pokrstila. „.. Vít a Ľudmila sú moje najvlastnejšie deti.“ Keď si to všetci vypočuli slzy zaliali ich oči. Vít prehovorí k Ľudmile i k otcovi: „Tu stojíme, Ľudmila drahá, na hrobe lásky svojej. Zrozumejme sa, kým doňho vstúpime. Teba tratím, keď som ťa mal dosiahnuť; otca nachádzam, keď ho viac nemať počínam. Kam sa podejem v tomto prepadlisku života?“
Hrabovec im ešte povie, že sa otrávil a prezradí im pravé svoje meno ( ale autor ho neuvádza). Vít žiada Ľudmilu, aby sa ich láska zmenila na súrodeneckú lásku a vstúpi do Čákových služieb. Ľudmila s Miladou žiada o vystavani kláštora, v ktorom budú môcť zomrieť.

„Oka jeho (Matúša) pohľad zaletel za svetlé hory, kde sa smutné jesenné slnko so svetom lúčilo, a tvár jeho žiarila vyšším svetlom jasnejšieho nahliadnutia do tajnej knihu osudu sveta.“

V povesti sú prítomné opisy prírody Považia „.. zelené role, pukajúce sa hory, rozkvitnuté lúkyk západu sa skláňajúce slnko dodávali považiu velebnosti a krásy nevýslovnej.“
Postava Matúša Trenčianského je zidealizovaná a autor ho necháva prehovoriť slová štúrovcov. Autor ho nazýva aj Orlom Trenčianskym.