MICHAIL ŠOLOCHOV
O S U D Č L O V E K A
(Slovenský spisovateľ 1970)


Hlavnou postavou je obyčajný človek Andrej Šolochov, ktorý roypovie spisovateľovi pri náhodnom stretnutí svoje takmer 50-ročné pohnuté osudy.
Andrejovi počas veľkého hladu v Rusku pomrela celá rodina. Čoskoro sa oženil so sirotou Irenou – dobrou a chápavou ženou. Mali tri deti: Anatolij, Nastenka a Oľuška. Lenže Andrej musel do vojny. Lúčenie bolo ťažké. Na fronte bol šoférom, pri jednej ceste padol do zajatia Nemcov. Tu zabije svojho vojaka pretože chce zradiť veliteľa „Ale akýže vlastný? Bol ešte horší ako cudzí, zradca.“(str.32). Pokusi sa ujsť, ale opäť ho chytia, ubijú a nahuckaju psov. Putuje z jedneho pracovneho tabora do druheho a podmienky boli čoraz horšie. „Bili ťa za to, že si Rus, za to, že sa ešte divaš na boží svet, za to, že na nich, na tú pliagu, pracuješ.“(str. 36). Nečakane sa stáva šoférom nemeckého majora. Využije situáciu a spolu s cestujúcim uháňa k svojim – k Rusom. Za to, že priviedol aj nemeckeho majora ma dostať vyznamenanie. Napiše o všetkom domov, ale list dlho nechodí. Nakoniec predsa pride, ale od suseda. Píšemu, že manželka aj s dcérami zahynuli pri bombardovaní města, no syn sa zachranil. Čoskoro sa dozvie, že syn je už kapitán – je na neho hrdý. Otec aj syn sa nachádzajú blízko Berlína a chcú sa konečne stretnúť, lenže… „Akurát 9. Mája ráno, v deň víťazstva, zabil nemecký ostreľovač môjho Anatolija…“(str. 52). Odchádza po vojne do Urjupinska. Jedného dňa nájde pred krčmou malého chlapčeka, je to sirota, vezme ho k sebe. Povie mu, že je jeho otecko a chlapča si ho zamiluje. Otec v ňom našiel syna.
Spisovateľ sa lúči s cudzím, ale teraz už takým blízkym človekom.

„Dvaja osirelí ľudia, dve zrnká piesku, ktoré zavial do cudzích krajov vojnový uragán nevídanej sily…“.