Keď Ivan vo svojom prízemnom byte na Karadžičovej rozmýšľa o budúcnosti svojej a Vierkinej, nevyhne sa ani úvahám o paradoxoch ľudského súžitia: „Boli sme si takí blízki, až ma to desilo. Obával som sa, čo sa stane, až si už nebudeme môcť byť bližší. Čím bližšie, tým ďalej?“ (ibid, s.82) a vtedy na záver vyslovil onú vetu, že sa ocitli na začiatku cesty do Patagónie.
Mitanova kniha je teda predovšetkým o vzťahoch. A s tým úzko súvisí pohyb – cestovanie. Patagónia je aj o cestovaní: o 100km dlhej ceste vlakom z miesta bydliska rodičov Ivana Mráza do Bratislavy a naopak, o cestovaní v mysli do rôznych končín sveta, ale aj o cestovaní od srdca k srdcu, o tom, že zemepisná vzdialenosť ešte neurčuje to, či sú si ľudia svojou podstatou blízki alebo vzdialení. Ani jednotliví členovia rodiny nemusia medzi sebou komunikovať, hoci denne sa stretávajú v jednej domácnosti alebo hoci vzdialenosti medzi deťmi a rodičmi sú relatívne malé, nemusia sa pre rôzne príčiny navštevovať, ako to bolo aj v prípade Ivana a jeho rodičov, resp. otca. „Nedokázal som precestovať mizerných 100 kilometrov, Andy, pampy, Patagónia. Zrazili sa dvaja tvrdohlaví barani.“ (ibid, s. 86)
Kniha sa končí symbolicky: vlak Ivana unáša tmou, za oknami povievajú červené závoje iskier a „každým otočením kolies som sa od niečoho vzďaľoval a k niečomu približoval.“
Príbeh sa končí akoby v pohybe, na ceste medzi bydliskom Ivanových rodičov a Bratislavou; teda končí sa v pohybe medzi dvoma svetmi, jedným z ktorého odchádza a druhým, kam prichádza. Odchádza (a prichádza) v úvahách o Patagónii, o paradoxoch žitia: „Čím ďalej, tým bližšie?“ (ibid, s.93).