Dušan Mitana Patagónia

Dušan Mitana: Patagónia


Knižka „Patagónia“ od Dušana Mitanu má symbolický názov. Tento názov sa v jej sémantickom pláne odráža v dvoch rovinách: Pod pojmom „Patagónia“ autor chápe na jednej strane paradoxy ľudskej existencie, tej existencie, v tom štádiu života jedinca, ktoré je poznačené najväčším hľadaním a najväčšou úzkosťou, ale aj najväčšou vervou a odvahou po experimentovaní, odvahou a túžbou samostatne existovať a zmysluplne žiť; teda existencie mladých, ktorí sa ocitajú na prahu dospelosti alebo už sú za prahom dospelosti – tej, o ktorej Mitana – ak by sme autora mohli stotožniť s hlavnou postavou príbehu Ivanom Mrázom – ironicky poznamenáva, že je to „schopnosť niesť zodpovednosť za klamstvo.“ (Mitana, , s.79)
Čiže autor cez prizmu svojich vlastných skúseností vniká do komplikovanej sféry života človeka a pokúša sa zachytiť aspoň malú časť z celého bohatého komplexu vzťahov medzi mladým človekom a vonkajším prostredím, rodinou, frajerkami, známymi, ale aj sociálnymi skupinami, takže Patagónia nie je len odrazom tých vzťahov, ktoré majú všeľudskú kvalitu, sú nadnárodné a nadčasové, ale aj odrazom doby, v ktorej kniha vznikla a pôsobila: stretnutie s príslušníkmi VB, ktorí prichytia Mráza bez pečiatky v občianskom preukaze od zamestnávateľa, že je pracujúcim občanom.
Samozrejme, nemožno hovoriť o primárnom zámere autora ukázať tieto javy a konfrontovať ich, tieto tvoria len prirodzený rámec deja, pretože Mitana tak vo svojej prvotine Psie dni, ako aj v Patagónii – a tu hádam ešte oveľa výraznejšie – sa pridŕža reality, využíva konkrétne reálie s konkrétnymi názvami: Bratislava, Karadžičova ulica, Krym, Savoy...

Keď sa Vierka presťahuje k Ivanovi a jemu sa bolo treba rozhodnúť, pri úvahách o ich budúcnosti na jednom mieste hovorí: „Boli sme na začiatku cesty do Patagónie.“ ( ibid, s.82)
Patagóniou bola pre Mitanu – Ivana Mráza aj krajina, kam najradšej cestoval, keď bol mladý; samozrejme šlo len o vysnívanú krajinu, o ktorej sa dozvedal prostredníctvom rozprávania svojho otca. Keď bol Ivan starší, zistil, že otec v Patagónii, ani v iných zemiach a krajinách, o ktorých mu rozprával nikdy nebol a že otcovo rozprávanie vyplýva len z jeho zemepisných znalostí – bol totiž učiteľom geografie. Predstava o neznámej krajine však korešponduje s predstavou mladého človeka o dospelosti – aj tá je akoby neznámou krajinou, a niekedy sa zdá, že je plná nezmyslov, klamstiev a paradoxov.

Keď Ivan vo svojom prízemnom byte na Karadžičovej rozmýšľa o budúcnosti svojej a Vierkinej, nevyhne sa ani úvahám o paradoxoch ľudského súžitia: „Boli sme si takí blízki, až ma to desilo. Obával som sa, čo sa stane, až si už nebudeme môcť byť bližší. Čím bližšie, tým ďalej?“ (ibid, s.82) a vtedy na záver vyslovil onú vetu, že sa ocitli na začiatku cesty do Patagónie.
Mitanova kniha je teda predovšetkým o vzťahoch. A s tým úzko súvisí pohyb – cestovanie. Patagónia je aj o cestovaní: o 100km dlhej ceste vlakom z miesta bydliska rodičov Ivana Mráza do Bratislavy a naopak, o cestovaní v mysli do rôznych končín sveta, ale aj o cestovaní od srdca k srdcu, o tom, že zemepisná vzdialenosť ešte neurčuje to, či sú si ľudia svojou podstatou blízki alebo vzdialení. Ani jednotliví členovia rodiny nemusia medzi sebou komunikovať, hoci denne sa stretávajú v jednej domácnosti alebo hoci vzdialenosti medzi deťmi a rodičmi sú relatívne malé, nemusia sa pre rôzne príčiny navštevovať, ako to bolo aj v prípade Ivana a jeho rodičov, resp. otca. „Nedokázal som precestovať mizerných 100 kilometrov, Andy, pampy, Patagónia. Zrazili sa dvaja tvrdohlaví barani.“ (ibid, s. 86)
Kniha sa končí symbolicky: vlak Ivana unáša tmou, za oknami povievajú červené závoje iskier a „každým otočením kolies som sa od niečoho vzďaľoval a k niečomu približoval.“
Príbeh sa končí akoby v pohybe, na ceste medzi bydliskom Ivanových rodičov a Bratislavou; teda končí sa v pohybe medzi dvoma svetmi, jedným z ktorého odchádza a druhým, kam prichádza. Odchádza (a prichádza) v úvahách o Patagónii, o paradoxoch žitia: „Čím ďalej, tým bližšie?“ (ibid, s.93).