Hostina sa začína.
„Čo vrstovníci moji myslíte?
Nie je to už nádeje svet?
Keď už vo svojom mladom úsvite
národ si vie krásne hovieť?
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví,
umná živosť nášho ľudu?
On v púšti stojí, v nebi žije
čo keď sa puk ten vo kvet rozvije?
Svety nám závidieť budú.“
Zvláštnosťou tohto spevu je, že autor tu historizujúce pozorovanie národného života, obdivovanie cudzieho sveta a vyzýva, aby sme si všímali prítomnosť a aby sme mali dôveru v budúcnosť:
„Neuzeraj sa v cudzom zrkadle-
každý svet má svoju koľaj,
nechoď sa hľadať v časy zapadlé,
na vlastný čas sa odvolaj!-
Never, že ľud ten, čo ovce pasie, pred budúcnosťou sa trasie-
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
Boh barlu cenou berly ocení,
Boh ovce v obce premení,
Boh zo stád štát utvorí!-“
Ticho je nad Poľanou, zajmú Elenu, ktorá hľadala Martina. Martin sa zatiaľ prizná, že zabil sokola a zistil, že to bol kráľovský sokol. Martin sa rozhodne priznať a poberie sa domov. Cestou natrafil na zbojníkov, ktorí vliekli so sebou Elenu. Oslobodí ju po krátkom boji a dohodnú si stretnutie v Slatine.
3. spev: Slatinský jarmok
V treťom speve kráľ Matej sa rozhodne ísť do Slatiny, rád by videl, ako ľud žije a zabáva sa Kráľ po ceste povie, že chce potrestať sprisahancov proti jeho kráľovskej moci. Všetci okolo mu volajú na slávu. Elene sa podarí tiež uvidieť kráľa.
„Krásny kôň, krásny meč Matiáša,
ale to nie je jej krása!
Jej je Martinko aj za sto kráľov,
a jeho oči dvoje kryštálov
nedá za brilianty ona.“
Martin sa najprv pustil na Zvolenský zámok, kde ho drábi skoro poviazali, nakoniec sa od kamaráta dozvie, že kráľ je v Slatine. Martin ho vyhľadá. Kráľ sa dozvedá, prečo zabil sokola. Martin sa tiež prizná, že oslobodil Elenu a v bitke zranil obávaného zbojníka. Martin dostane koňa a kantár.
4. spev: Vohľady
Sobota večer, Anjel Pána ukončil šesťdňovú lopotu. Elena na priedomí čaká na Martina a hrá na drumbli. Prichádza mladý vojak Mladý pán príde bližšie a vraví, že sa rád pozerá do ružových tvárí. Elena mu hrozí zauchom a varuje ho pred Martinom. Mladý pán žiada, aby mu zaspievala. Na spev je už neskoro, Elena mu zahrá na drubli. Na záver to Elena ako pravá dcéra ľudu zhrnie:
„Aspoň som pekný prsteň dostala,
čo som mu zo dve piesne zahrala,
môže už ta ísť aj s batohom.“
Záver kapitoly je romantický, zaľúbenci sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia. Noc končí. Láska dvoch ľudí prebudí v srdci básnika spomienku na jeho lásku, ktorú odháňa.
„Choď mi, zapadni, hviezdička krásy,
k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si,
zapadni a dobre sa maj!“

5. spev: Lapačka
V poslednom piatom speve vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre zverbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia kráľovský poslovia. Martin sa má hneď poberať na zámok. Užialenú matku utešujú, že bude mať zo syna švárneho vojaka. Na zámku ho prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov-vrahov v jeho Čiernom pluku. Martin prisahá vernosť svojmu kráľovi a žiada, aby si mohol ponechať Elenu, valašku, kroj, vrkoče a fujaru.
„Prosím Vás, len mi všetko neberte,
keď všetko stratím, tože mi verte,
jak trsť sa budem opálať.“
Zostať bez tradícií znamená pre Martina ostať bez koreňov.