Andrej Sládkovič Detvan

Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine 30. marca 1820, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlvcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843–1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Heglova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj roku 1847 zomrel. Literárny žáner: báseň
Literárny druh: lyricko-epická skladba (žánrový idylický epos)
Obdobie deja: 15.storočie
Kompozícia:
Skladba sa skladá z piatich spevov: 1.Martin
2. Družina
3. Slatinský jarmok
4. Vohľady
5. Lapačka
Dielo je zlozene z epickej a lyrickej zložky.
Epická zložka: Dejová línia je nevýrazná, je to súbor niekoľkých dejových epizód(únos Eleny, zabitie sokola) a žánrových obrázkov z prostredia prírody a vidieka(tanec na lúke, hostina pri vatre, jarmok, lapačka).
Lyrická zložka: Lyrické opisy kraja pod poľanou, reflexie o vlastnostiach slovenského ľudu a jeho perspektívach.
Idea: Vyzdvihnutie krásy slovenského ľudu
Postavy: Martin, Elena, kráľ Matej, zbojník
Hlavná postava:
Martin Hudcovie: Martin je netradičná romantická postava, bez konfliktov a protikladov. Jediným romantickým prvkom je to, že pociťuje v duši nedefinovateľnú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom svojho srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý je s ňou od prvej chvíle úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch je priamy, verný Elene a kráľovi.

Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície(kroj).
„Čierna kabanka plesom visiaca,
širák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá
a sokolieho oka lampada
a vrkočov havraních pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tanečníc tvár.“


Elena: Elena je menej prepracovaná postava. Je ideálna predstaviteľka slovenského ľudu. Je to krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi a rázne odmieta dvorenie neznámeho muža(kráľa).
Kráľ Matej: Je to idealizovaná historická postava. Autor dodal tejto postave to, čo by slovenskému ľudu prospelo- záujem panovníka o to, ako ľud žije. Má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory. Kráľ ocení statočnosť a čestnosť Martina. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí ponechať si v Čiernom pluku kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania, keď arcibiskup J. Vitéz(v skladbe Víťaz z Ostrihomu) dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra, ktorého ľudia zabrali Nitru. O to vrúcnejší vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu a dúfa v potrestanie pohany kráľa.
Obsah a ukážky:
1.spev: Martin
Prvá skladba začína opisom Poľany a Detvy.
„Stojí vysoká, divá poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov. Či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny
keď má porodiť šuhaja?“
Potom nasleduje zrod Martina uprostred slovenskej prírody. Rodí sa ako syn svojej zeme:
„Akoby Detva obrov nemala,
mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína. Prvý raz šuhaj oči roztvorí,
čo vidí? výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál,
i spustí zraky prvé v doliny
čo vidí? hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.“
Obrázok nedele, lúka zakvitla devami, medzi nimi je aj Elena, prichádza Martin (už mládenec). Zatancuje si s najkrajšou z nich a pustí sa do hory. Zbadá sokola, ako útočí na bezbranného zajačika, boj sa mu zdá nerovný, a preto zasiahne valaškou. Z výšin zbojníckej Poľany hučí hlas gájd, básnik cíti v piesni hlas nových osudov, tušenie nových časov pre slovenský národ. Martin váha, či zbehnúť dolu, kde čaká rodina, alebo nasledovať volanie gájd. Cíti v srdci nedefinovateľnú túžbu po sláve.
2. spev: Družina
Autor tu opisuje Poľanu, pod ktorou je „sto dolín, sto dedín“. Poľanu tu predstavuje ako kráľovnú, ktorej pri nohách ležia dedinky. Na Poľane pri vatre sedia mládenci s bačom a s baranom, ktorý je na ražni.

Hostina sa začína.
„Čo vrstovníci moji myslíte?
Nie je to už nádeje svet?
Keď už vo svojom mladom úsvite
národ si vie krásne hovieť?
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví,
umná živosť nášho ľudu?
On v púšti stojí, v nebi žije
čo keď sa puk ten vo kvet rozvije?
Svety nám závidieť budú.“
Zvláštnosťou tohto spevu je, že autor tu historizujúce pozorovanie národného života, obdivovanie cudzieho sveta a vyzýva, aby sme si všímali prítomnosť a aby sme mali dôveru v budúcnosť:
„Neuzeraj sa v cudzom zrkadle-
každý svet má svoju koľaj,
nechoď sa hľadať v časy zapadlé,
na vlastný čas sa odvolaj!-
Never, že ľud ten, čo ovce pasie, pred budúcnosťou sa trasie-
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
Boh barlu cenou berly ocení,
Boh ovce v obce premení,
Boh zo stád štát utvorí!-“
Ticho je nad Poľanou, zajmú Elenu, ktorá hľadala Martina. Martin sa zatiaľ prizná, že zabil sokola a zistil, že to bol kráľovský sokol. Martin sa rozhodne priznať a poberie sa domov. Cestou natrafil na zbojníkov, ktorí vliekli so sebou Elenu. Oslobodí ju po krátkom boji a dohodnú si stretnutie v Slatine.
3. spev: Slatinský jarmok
V treťom speve kráľ Matej sa rozhodne ísť do Slatiny, rád by videl, ako ľud žije a zabáva sa Kráľ po ceste povie, že chce potrestať sprisahancov proti jeho kráľovskej moci. Všetci okolo mu volajú na slávu. Elene sa podarí tiež uvidieť kráľa.
„Krásny kôň, krásny meč Matiáša,
ale to nie je jej krása!
Jej je Martinko aj za sto kráľov,
a jeho oči dvoje kryštálov
nedá za brilianty ona.“
Martin sa najprv pustil na Zvolenský zámok, kde ho drábi skoro poviazali, nakoniec sa od kamaráta dozvie, že kráľ je v Slatine. Martin ho vyhľadá. Kráľ sa dozvedá, prečo zabil sokola. Martin sa tiež prizná, že oslobodil Elenu a v bitke zranil obávaného zbojníka. Martin dostane koňa a kantár.
4. spev: Vohľady
Sobota večer, Anjel Pána ukončil šesťdňovú lopotu. Elena na priedomí čaká na Martina a hrá na drumbli. Prichádza mladý vojak Mladý pán príde bližšie a vraví, že sa rád pozerá do ružových tvárí. Elena mu hrozí zauchom a varuje ho pred Martinom. Mladý pán žiada, aby mu zaspievala. Na spev je už neskoro, Elena mu zahrá na drubli. Na záver to Elena ako pravá dcéra ľudu zhrnie:
„Aspoň som pekný prsteň dostala,
čo som mu zo dve piesne zahrala,
môže už ta ísť aj s batohom.“
Záver kapitoly je romantický, zaľúbenci sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia. Noc končí. Láska dvoch ľudí prebudí v srdci básnika spomienku na jeho lásku, ktorú odháňa.
„Choď mi, zapadni, hviezdička krásy,
k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si,
zapadni a dobre sa maj!“

5. spev: Lapačka
V poslednom piatom speve vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre zverbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia kráľovský poslovia. Martin sa má hneď poberať na zámok. Užialenú matku utešujú, že bude mať zo syna švárneho vojaka. Na zámku ho prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov-vrahov v jeho Čiernom pluku. Martin prisahá vernosť svojmu kráľovi a žiada, aby si mohol ponechať Elenu, valašku, kroj, vrkoče a fujaru.
„Prosím Vás, len mi všetko neberte,
keď všetko stratím, tože mi verte,
jak trsť sa budem opálať.“
Zostať bez tradícií znamená pre Martina ostať bez koreňov.

V poslednej slohe sa autor lúči s Martinom a z jeho slov pochopíme i cieľ jeho tvorby.
Jazyk:
Báseň má 250 desaťveršovvých strof so striedavým rýmom, ktorý sa strieda s rýmom obkročným a združeným. … dáme a
… duší! b --striedavý
… zábavné, a
… ruší b
--------------------------------------------------------------------------------
… roztvorím c --združený
… zahorím c
--------------------------------------------------------------------------------
… tvoril d
… prehovorím c --obkročný
… stvorím, c
… zboril! d
Autor tu používa veľa štylistických figúr a trópov:
figúra:
„Čos ukojil ich samopaš!
Čos tichý pokoj v srdciach rozduril!
Čos ich ranil, Martinko náš!-“
básnická otázka: A zrezať tieto vrkoče vranie?
trópy:
epiteton: spev šumný, sokol jarabý, nebeský meteor zlatý
personifikácia: srdiečko zvoní
metafora: vietor duje horou
„Sotva sa čerstvá rosa začala
uzerať v žiarach východu,
sotva strieborné pásy rozliala
pod zámkom na hronskú vodu.“.