Kráľ Midas bol veľký ctiteľ boha Dionýza, mal veľké bohatstvo. Sám o sebe si myslel, že je neuveriteľne šikovný a že o všetkom smie rozhodovať.
Raz k nemu prišli roľníci. Niesli so sebou aj opitého starca, ktorého videli kradnúť hrozno vo vinici. Žaloby nebolo ani treba - starec bol celý pofŕkaný šťavou z hrozna. Midas v ňom spoznal Silena, pestúna boha Dionýza. Slávnostne hosťa privítal a desať dní bohato hodovali.
Na jedenásty deň kráľ vystrojil sprievod a Silena posadil na osla, lebo vedel, že najradšej sa vezie na ňom. Vyšli do krajiny, kde sa vtedy zdržiaval Dionýzos. Dionýza stretli vezúceho sa na zlatom voze s tigrami. Keď uvidel, ako slávnostne svjho pestúna viezli, ponúkol Midasovi, nech si vyberie hocijaké želanie a on ho splní.
Kráľ si prefíkane zaželal, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato. A tak sa aj stalo. Midas celý natešený, skúšal tento ,,dar'' už cestou domov. Jablká, tráva, žito, kamene - to všetko sa v jeho rukách menilo na zlato.
Keď prišiel domov a začal jesť, jedlo sa tiež zmenilo na zlato. Nuž dal si zavolať sluhov, aby ho kŕmili. Ani to však nepomohlo. Tu kráľ pocítil, aké želanie si vybral.
Vybral sa hneď za Dionýzom, aby ho vyslobodil z utrpenia. Dionýzos mu poradil, aby sa vykúpal v rieke Paktolu. Midas sa ta okamžite vybral a celý sa ponoril do hlbín rieky. Od tých dôb tam ľudia nachádzali zlatý piesok.
Midas bol šťastný, že sa hrozného daru zbavil; teraz si radšej vychutnával prírodu - chodil po lúkach a hájoch a počúval, ako Pan, boh pastvín a ochranca čried, hrá na syrinx, trstinovú píšťalu. Kráľovi sa mu jeho piesne nadovšetko páčili.
Pan to videl a začal si namýšľať, že hrá lepšie ako boh Apolón. Vyzval preto boha pohoria Tmola, aby posúdil, kto hrá lepšie.
Keď Apolón aj Pan dohrali, Tmolos rozhodol o víťazstve Apolóna. Keďže si Midas myslel, že všetko vie najlepšie on, namietal proti rozsudku, lebo Pan sa mu páčil viac. Nahnevaný Apolón chytil Midasove uši a premenil ich na oslie. Midas bežal domov a na hlavu si položil obrovský turban. Vlasy mu však narástli a potreboval sa dať ostrihať. A tak voľky-nevoľky ukázal svojmu služobníkovi oslie uši. Pohrozil mu však, že to nesmie nikomu prezradiť, inak zaplatí životom.Sluha však ťarchu takého veľkého tajomstva nedokázal udržať, a tak skoro ráno šiel k rieke a vyhĺbil jamku, do ktorej zašepkal:
,,Kráľ Midas má oslie uši."
Jamku prikryl hlinou a spokojný odišiel. Čoskoro tam však vyrástla šachorina. Vždy, keď zafúkalo, vo vetri zaznelo:
,,Kráľ Midas má oslie uši."
Tak sa o tajomstve dozvedeli všetci ľudia.