Vladimír Mináč Dúchanie do pahrieb

Dej: Vladimír Mináč a jeho tvorba sa vyznačujú úsilím pochopiť úlohu jednotlivca: národa. Vrcholom jeho práce sú: TU ŽIJE NÁROD A DÚCHANIE DO PAHRIEB. Opisuje tu nevyhnutnosť osudu a tragické stránky nár. pobytu Slovákov v rokoch 1848 – 1849. Opisuje tu štúrovskú generáciu ako zakladateľov dejín.
A človek človekom jest,
Že pro idey zemřít múže…
Národy celej Európy hľadali svoje práva, svoj zmysel a hľadali ho v dejinách. Dôvod k hrdosti, k existencií a nové povzbudenie mali Taliani, Česi, Poliaci, Rumuni, Chorváti, Srbi, Nemci. Nikto nechcel odísť s prázdnymi rukami. Štúrovci pestovali historické pocity a nie históriu. Vo svojích veršoch opisovali živú skutočnosť. Predierali si vlastnú cestu k dejinám, k vedomostiam o predkoch k citom. Autor sa tu snaží zachytiť aj politické nezrovnalosti medzi Maďarmi z dejín Uhorska. Opisuje život a priebeh dejín a do popredia dáva predstaviteľov, ako boli Francisci, Chalúpka, Štúr, Hurban a ďalší. Francisci bol premenlivým básnikom. Miloval svoj rodný kraj: je to kraj hoden lásky. Do konca života bola pre neho Rimavská dolina pre neho stredom svEta: „Dojmy týchto vychádzok, dej radosti zx našich vrchov a celej našej vrchovatej prírody a domoviny, ostali mi až doposiaľ nevymazateľnými a oživujúcimi.“ Nikdy nikoho nežaloval pre dlžoby. Obchody zakladal na vzájomnej dôvere. Ferencov syn Ján bol vyučený krajčír. V časti, ktorá sa volá Rimava sa hlavne venoval Franciscimu. Ďalšia časť sa nazýva Gemer. Autor tu opisuje krásy gemerskej prírody a Sama Chalúpku.
Už aj Štúr veľmi uznával Chalúpku. Bol demokrat, milenec „ slobody ba i „ Politiky“. Chalúpka bol jedným zo štúrovcov – pred Štúrom.
„ Keď národy prešli zo stavu prírodného do zriadenej spoločnosti, dali i zadeliť všeobecné blaho. A hoci úbohý ľud je pokrvne spriaznený i s Vašou Jasnosťou i s nami, predsa bol svojej ľudskej dôstojnosti natoľko pozbavený, že jeho značná časť bola na kuchyňu divochov odkázaná, svoje bedrá tvárou, žaluďmi a plevou nadžgávaná.
Ďalšia časť sa volá Slovensko. Gramatika bola pevninou, základňou nielen jazyka, ale aj myslenia vôbec.
„ Už um vie kraľovať, traste sa tyrani,
už voľnosť prichodí, tešte sa otroci.“
Ďalšia časť – spomienka na Štúra a Daxnera.

„PRÍNOS DO DEJÍN SVETA BOL SKROMNÝ“.