Giovanni Boccaccio Dekameron

Giovanni Boccaccio (1313-1375)

G. Boccaccio sa narodil Certalde neďaleko Florencie. Dlho sa verilo, že je rodák z Paríža, ale nie je to tak. Svoju mladosť prežíval ťažko pod rukou nevľúdneho, šomravého otca, ktorý z neho chcel mať právnika a obchodníka. Šesť rokov sa učil v obchode, šesť rokov študoval kanonické a iné právo, ale v srdci bol básnik. Jeho najznámejšie dielo je Dekameron (zbierka 100 noviel a poviedok). Napísal aj psychologický román Fiametta, satiru Corbaccio a prozaické rozprávania De Genealogia deorum a De claribus mulieribus.

Názov diela: Dekameron

Útvar: zbierka poviedok a noviel

Kompozícia: 100 poviedok a noviel


Hlavná dejová línia:
Je ňou odchod mladých ľudí, siedmich žien a troch mladých mužov, na florentský vidiek zo strachu pred morom, ktorý v tom čase vyčíňal vo Florencii. Autor poukazuje ako čestne si títo mladí ľudia počínali aj keď si mohli dovoliť robiť hocičo, lebo ich nikto známy nevidel. Dokazuje to duševnú vyspelosť jednotlivcov ako aj pravú lásku niektorých z nich naproti sebe.

Vedľajšie dejové línie:
Dej v príbehoch, ktoré si rozprávajú títo ľudia každé popoludnie, sa väčšinou odohráva vo Florencii alebo v jej okolí, lebo z tejto oblasti poznali najviac príbehov. Dejom väčšiny príbehov je vyznávanie lásky mužov (napr. ako istý koniar) k vydatým ženám (manželka kráľa Agilufa). Mnohokrát sa milostný akt buď vynúti, alebo sa uskutoční tak, že manželka ani nevie, že scudzoložila. Bolo tak aj v uvedenom príklade. Koniar prišiel v noci za paňou a ona v domnení, že je to kráľ sa s ním vyspala.

Téma zbierky:
Témou poviedok najčastejšie bývala láska. Autor opisuje rôzne spôsoby lásky a činy, ktoré sú ľudia schopní urobiť pod jej vplyvom. Napríklad riskovať aj život, svoju česť a povesť. Veľakrát aj mnísi, ktorých ľudia považovali za svätých porušili sľub vernosti Bohu a tajne sa potešovali s mníškami, ale aj s úplne mladými dievčatami.

Idea zbierky:
Autor poukazuje na schopnosť mladých ľudí prekonať strach pred nákazou morom. Aj v tých časoch sa dokázali odreagovať a zabaviť, pričom zabúdali na strach. V samotných poviedkach odhaľuje skorumpovanosť a zvrhlosť cirkevných hodnostárov a uprednostňuje pozemské hodnoty. To je jeden zo znakov humanizmu a renesancie. V zbierke tiež nájdeme problém vtedajšej doby, ktorým boli nechcené manželstvá a následná nevera.

V tejto knihe je láska ako cit, ktorému nevadia žiadne prekážky.


Dej:
Desať florenských mladých ľudí (Pampinea, Fiametta, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifile, Elissa, Panfilo, Filostrato, Dioneo) opustilo Florenciu zo strachu aby sa nenakazili morom. Všetko to začalo v chráme Santa Maria Novella, kde sa stretlo sedem dám, ktoré začali uvažovať o tom, že by bolo dobre, keby odišli na vidiek. Hlavným dôvodom bol mor, ktorého sa všetci báli a chceli znížiť riziko nákazy a popritom sa aj odreagovať pobytom na vidieku. Na prežitie potrebovali aj mužov a tak po vážnej porade prizvali troch mládencov, ktorých dobre poznali. Títo mládenci dvorili niektorým z týchto dám. Naplánovali si cestu, šli sa zbaliť a zanedlho vyrazili. Rozhodli sa pre vidiecke sídla, ktoré boli pohodlné a kde mohli relaxovať. Keď dorazili na určité miesto, služobníctvo, ktoré si zobrali so sebou, vybalilo veci a naši hrdinovia sa šli zabávať. Pri tomto spoločnom nažívaní včas zistili, že je potrebné ustanoviť niekoho, kto by to všetko riadil. Dohodli sa, že si zvolia kráľa, ktorý bude rozhodovať na akom mieste sa budú zdržiavať, čo budú robiť počas dňa a veľa iných vecí. Ako prvú kráľovnú si zvolili Pampineu, ktorá bola najstaršia zo žien. Tá navrhla, aby si vždy popoludní, keď je vonku príjemne rozprávali príbehy. Dohodli si čas, kedy sa to bude konať a kráľ, ktorého si volili večer, určil tému príbehov na nasledujúci deň. Niekedy sa kráľ, ktorý vládol vždy jeden deň, rozhodol, že zmenia miesto pobytu. Za týchto desať dní, ktoré sa nachádzali mimo mesta, zmenili polohu asi dvakrát. Posledný deň vládol Panfilo, ktorý určil tému rozprávania o ľuďoch, ktorí vykonali niečo šľachetné alebo sa skvele zachovali vo veciach lásky alebo aj iných veciach. Aj táto téma dokazuje, že títo ľudia boli mladí a skoro všetky témy sa točili okolo lásky a trampotách, ktoré sú s ňou späté. Po desiatom dni sa vrátili domov a v kostole Santa Maria Novella sa rozchádzajú, každý za svojou zábavou.


Charakteristika postáv:

Pampinea:
Bol to veľmi rozvážna žena, ktorá celú túto spoločnosť zorganizovala. Jej múdrosť sa prejavila aj v tom, že ona navrhla, aby si zvolili kráľa a aby sa potom tento post vystriedal medzi všetkými. Tiež sa preukázali organizačné schopnosti, lebo ihneď po zvolení si dala zavolať služobníctva ukázala čo, kedy a ako majú robiť.

Ser Capperello (postava z prvej novely):
Bol malej postavy z čoho mal pravdepodobne komplex a preto sa vystatoval. Bol veľmi falošný, čo vnášal do svojej práce. Bol notárom a vyhotovoval falošné listiny, čo mu robilo veľké potešenie. Veľmi rád falošne svedčil na súde hoci prisahal na svoju vieru. Bol to skrátka zvrátený človek, ktorého tešila všetka faloš a klamstvo.

Klamal dokonca aj pri spovedi a mních, ktorý ho pred smrťou spovedal mu všetko uveril. Tento Capperello bol človek, ktorému nevadilo, že klame ešte aj so smrťou na jazyku.

Citát:
„… za múrmi mesta Florencie, ako sa zistilo, pre zlé ošetrenie alebo opustenosť zahynulo na mor od marca do júla vyše stotisíc ľudí. Keby nebolo morovej rany, nikto by ani nebol veril, že mesto má toľko obyvateľov. Koľko veľkých palácov, koľko krásnych domov, ktoré kedysi boli plné služobníctva, pánov a paní, bolo teraz opustených bez jediného sluhu! Koľko starých rodov, prebohatých dedičstiev, koľko majetku ostalo naraz bez dediča. Koľko zdravých mužov, koľko krásnych žien, koľko pôvabných mladíkov, ktorých by nielen ľudia, ale sám Galenus, Hypokrates či Eskulapius uznali za najzdravších, ráno jedlo s rodičmi, druhmi a priateľmi a večer už večerali na onom svete so svojimi predkami.“.