Robert Fulghum Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke (All I Really Need to Know I Learned in Kindergarten)

Robert Fulghum
Robert Fulghum (1933) vo svojom živote vyskúšal množstvo povolaní, bol kovbojom, folkovým spevákom, obchodným agentom IBM, barmanom, učiteľom kreslenia. Sám o sebe najradšej povie, že je filozofom, ale nie obyčajným. Filozofom ľudovým, ktorý premýšľa o tých najobyčajneších veciach. Jeho posledným povolaním je pastor v cirkvi unitárov (sú charakteristickí voľným výkladom Biblie a preberaním myšlienok z rozličných kultúr, často sú takíto pastori pozývaní na sobáše párov rozličných vyznaní). Sláva Roberta Fulghuma sa začala kratučkou esejou "Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil materskej škôlke" (All I Really Need to Know I Learned in Kindergarten). Vyšla v New Yorku v roku 1988. Všimla si ju jedna literárna agentka a poprosila Fulghuma o napísanie knihy v podobnom duchu. Tak vznikla knižka s rovnakým názvom ako jej titulná esej, poskladaná z úvah a kázní tohto zvláštneho pastora. Eseje Roberta Fulghuma vám naozaj pohladia dušu, ale nie vtieravo, ale tak láskavo, ako blízky človek.
Neskôr nasledovala kniha druhá “Už horela keď som si do nej líhal“ (It Was on Fire When I Lay Down On It) v roku 1989.
V roku 1991 vyšla tretia kniha “Och, ach, alebo Niektoré posrehy z oboch dverí chladničky” (Uh-Oh: Some Observations from Both Siedes of the Refrigerator Door)
Potom nasledovala “Možno, možno nie“ (Maybe, Maybe not) vyšla v auguste 1993. Ďalšie knižky: Od začiatku do konca, Skutočná láska, Slová, ktoré som si prial napísať sám (1997)

Typické pre jeho diela je to, že všetko na seba v nich povie. Netají ani tie najskrytejšie pohnutky, ktoré nie sú vždy len dobré. Neskrýva svoje nápady, o ktoré by sa mnohí nepodelili ani so svojimi najbližšími. Nehanbý sa priznať k svojim slabostiam. Dokáže byť úprimný tak, že tým druhých nadchne.

All I Really Need to Know I Learned in Kindergarten

Prvá knižka (Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke) Roberta Fulghuma sa všade stretla s obrovským úspechom. Obsahuje krátke príbehy z Fulghumovho života, ktorý podľa mňa, bol nanajvýš zaújmavý. Najmä tým ako tie príbehy, ktoré niekedy nemajú ani jednu A4-ku dokáže presvedčivo napísať. Na konci každého príbehu je vždy nejaký dodatok, ktorý dáva príbehu šmrnc. Po mnohých rokoch...(str. 9)
Táto poviedka je úplne prvá z celej knihy a vysvetluje pôvod názvu. Fulghum tu vysvetluje, že si po celý život zapisuje svoje myšlienky, z ktorých sa pokúsi urobiť “krédo”, zároveň sa snaží, aby bolo čo najstručnejšie.

VŠETKO, ČO NAOZAJ POTREBUJEM VEDIEŤ o tom, ako žiť, čo robiť a ako vôbec byť, som sa naučil v materskej škôlke. Múdrosť ma nečakala na vrchole hory zvanej postgraduál, ale na pieskovisku v nedeľnej škole. Toto som sa tam naučil:
So všetkým sa rozdeľ.
Hraj fér.
Nikoho nebi.
Vráť veci tam, kde si ich našiel.
Upratuj po sebe.
Neber nič, čo ti nepatrí.
Keď niekomu ublížiš, povedz prepáč.
Pred jedlom si umy ruky.
Splachuj.
Teplé koláčiky a studené mlieko ti urobia dobre.
Ži vyrovnane - trocha sa uč a trocha premýšľaj a každý deň trochu maľuj, kresli, spievaj, tancuj, hraj sa a pracuj.
Každý deň popoludni si zdriemni.
Keď vyrazíš do sveta, daj si pozor na autá, chyť sa niekoho za ruku a drž sa s ostatnými pohromade.
Neprestávaj žasnúť. Spomeň si na semienko v plastovom kelímku - korienky mieria dolu a rastlinka stúpa nahor a nekto vlastne nevie ako a prečo, al my všetci sme tiež takí.
Zlaté rybičky, škrečkovia a biele myšky a dokonca aj to semienko v kelímku - všetci zomrú. My tiež.
A nikdy nezabudni na detské obrázkové knižky a prvé slovo, ktoré si sa naučil, najväčšie slovo zo všetkých - DÍVAJ SA.

Všetko, čo potrebujete vedieť, tam niekde je. Slušnosť, láska a základy hygieny. Ekológia, politika, rovnosť a rozumný život.
Vyberte si ktorékoľvek z týchto pravidiel a povedzte to zložitými dospelými výrazmi a vztiahnite si to na svoj život v rodine alebo v práci, na svoju vládu alebo na svoj svet a uvidíte, že to platí, je to jasné a sedí to. A predstavte si, o čo by bol lepší svet, keby sme si všeti - na celom svete - každý deň o tretej poobede dali koláčik a mlieko a potom si ľahli a zdriemli si s vankúšikom pod hlavou. Alebo keby základnou politikou všetkých vlád bolo vždy vracať veci naspäť a upratovať po sebe.
A stále ešte platí - bez ohľadu na to, koľko máte rokov - že keď vyrazíte do sveta, najlepšie je chytiť niekoho za ruku a držať sa pohromade.

Pozoroval som muža.. (str.36)

V ďalšej poviedke autor rozpráva o tom, ako videl muža, ktorý aranžoval výlohu na sviatok Valentína. “(Obchodníci sú fajn ľudia. Umožňujú nám vyberať si a starajú sa o to, aby sme vedeli o dôležitých sviatkoch.)” Spomenul si pri tom na to, aké darčeky dostával od jeho potomkov. Nazýva ich roztomilými hlúpôstkami. Po prvé to bola vyzdobená krabica od bôt, ktorú mu dalo najstaršie dieťa. Postupom času si do krabice dáva aj ostatné dary od mladších detí.Malý úryvok. “Škatula od topánok už teraz veru nevyzerá veľmi dobre. Je dokrčená a špinavá, zvlášť tam, kde sa želé a žužu roztiekli a zlepili dohromady.

Ale keď ju otvoríte pochopíte prečo si ju odkladám je v nej napísané: Čau tatko, všetko najlepšie k Valentínovi Mám ťa rád/a” “Učiteľky v materských školách sú ďalšia skupina ľudí na ktorú sa spolieham. Vždy všetko vedia o sviatkoch, a čo sa týka prianí k Valentínovi a iných dôkazov lásky, žiaden obchodník im nemôže konkurovať.” Autor ešte dodáva, že jeho krabica je akýmsi talizmanom alebo pokladom a je pre neho veľmi cenná. Asi každý má nejaký svoj poklad. Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke tvrdí FULGHUM,
v úvode píše, čo potrebuje poznať o tom, ako žiť, čo robiť a ako vôbec byť. Keď si prečítam čo všetko sa Fulghum v škôlke naučil, žasnem nad tým aká výnimočná to musela byť školka.
Ten muž, ktorý v živote stačil byť spisovateľom, spevákom, pastorom.. sa v škôlke naučil toľko, že mu to vystačilo na 16 zásadných hesiel s ktorými si vystačí celý život. (So všetkým sa rozdeľ.Hraj fér.Nikoho nebi.Vráť veci tam, kde si ich našiel.Upratuj po sebe. ...)
Neviem či by sa aj dnes dalo žiť podľa Fulghumovho následujúceho hesla: ŽI VYROVNANE – TROCHU SA UČ A TROCHU PREMÝŠĽAJ A KAŽDÝ DEŇ TROCHU MAĽUJ A KRESLI A SPIEVAJ A TANCUJ A HRAJ SA A PRACUJ. Odpoviem za Vás – nemohlo, pretože na to nemáme čas a sme pod stále väčšiou psychickou záťažou od kolektivu, učiteľov a občas aj rodičov.
Má teda zmysel upozorňovať na heslá, ukazujúce ako správne žit? Áno, lebo pokiaľ tieto heslá poznáme môžu slúžiť aspoň niektorým z nás ako vzor. Tieto zásady sú tu už stáročia. Niekto si ich osvojil v škôlke, niekto v škole, niekto až v dospelosti a niekto ich nepochopí nikdy – škoda.













P.S. Rozhovor s R.Fulghumem (zdroj INTERNET)
Další zkušenost, která ho naučila pokoře se stala v Evropě a ve skutečnosti mu připravila dva "hořké" koláčky na cestách. Moje knihy mají pozoruhodný úspěch v češtině. Jako nejlépe prodávaná anglicky psaná kniha v Čechách. Tak jsem se zamyslel "Proč tomu tak je ?". Když jsem přijel do Prahy a na mé autogramiádě byla neuvěřitelní fronta. A vypadalo to, že tak tomu je stále. Tak jsem se postavil na konci fronty a přemýšlel, tito lidé vždy stáli frontu na chleba, maso nebo cokoli. tak jsem se zeptal ženy která stále ve frontě. A ona řekla "Ou Robert Fulghum." A já jsem řekl "To jsem já" a ona vytáhla knihu a podívala se dozadu a řekla "Ne , on vypadá mnohem lépe než vy"Zkušenost v České republice ještě nekončí. "Ten večer jsme byly na velkém banketu který pořádala nakladatelka. A já jsem ji řekl " Proč jsou moje knihy tak dobře přijímány v České republice" A ona se mě zeptala jestli chci vědět pravdu. Já řekl že ano.

A ona řekla " To je protože váš překladatel je mnohem lepší spisovatel než vy" A jak jsem to měl vědět, neumím číst česky.


AUTOR: Ďuďo.