Honoré de Balsac Otec Goriot

Honoré de Balsac

Tvorba Honorého de Balzaca (1799 – 1850) znamená vrchol vo vývoji západoeurópskeho kritického realizmu. Balzac si vytýčil veľkolepú úlohu, a to podať obraz francúzskej spoločnosti od Francúzskej revolúcie až do polovice XIX. Storočia. Ako protiklad ku Danteho básni „Božská komédia“ (Divina Commedia) nazval Balzac svoje dielo „Ľudská komenia“ (La Comédie humaine). Balzacova „Ľudská komédia“ mala zahrňovať 140 diel, ktorých hrdinovia prechádzajú z jednej knihy do druhej. Spisovateľ venoval tomu veľa úsilia a podarilo sa mu napísať 90 románou a noviel.
Autor „Ľudskej komédie“, sledujúci vývoj buržoáznej spoločnosti, vidí, ako víťazia nečisté vášne, ako rastie všeobecná predajnosť a nečisté pánstvo egoistyckých síl. Avšak Balzac sa nestavia do akéhosi romantického pohľadu na vec ale váži si energiu buržoáznej spoločnosti a necháva sa unášať veľkolepou perspektívou kapitalistického rozkvetu.
Balzac v snahe obmedziť ničivú silu, buržoáznych vťahov vedúcich k všeobecnému úpadku, zakladá druhú konzervatívnu utopiu. Podľa jeho názoru môže úpadku zabráiť jedine zákonná monarchia, na čele s cirkvou a aristokraciou. Avšak pre jeho realistické videnie sa toto snaženie stavia do rozporu s jeho dielami.
V Balzacových dielach je ukázaná vláda peňazí, ktoré rozkladajú staré hodnoty ako rodinné puto či priateľtvo a vyvolávajú búrku sobeckých vášní. V mnohých jeho dielach môžeme nájsť postavy šlachticou, ktorí sú verní starím hodnotám ako je česť ale zároveň sú sťahovaní na dol vo víre peňazí. Na druhej strane však opisuje postavy, pokolenia šlachticou ako ľudí bez cti a morálnych zásad (Otec Goriod – La pére Goriod)
Ľudia, o ktorých hovorí tento veľký spisovateľ s obdivom sú hlavne republikáni, ako Michael Chrestien („Stratené ilúzie“ – Les Illusions perdues) alebo starý Niseron („Dedinčania“), ktorí su potrební a ušlachtilí. Spisovateľ nepopiera, to že je v spoločnosti aj takých „chantivcov“, ako je Gobseck a príznáva im aj určité zasluhy ale hlavne si váži prácu v oblasti vedy a umenia, ktorá núti človeka obetovať všetko pre dosiahnutie ciela.
Balsac svojich hrdinou obdarúvava talentom, rozumom a silným charakterom. Diela sú vysoko dramatické. Ukazuje, ako sa buržoázny svet rúti do nevyhnutnej záhuby a neustáleho boja.

V jeho predstave je to svet, ktorý je naplnený katastrofami, rozpormi a disharmóniou.




Otec Goriot

Postavy: Otec Goriot – bývalý cestovinár, vdovec, otec Delphine de Nucingen a Anastasie de Restaud
Eugène Rastignac – študent právnickej fakulty, milenec Delphine de Nucingen
Delphine de Nucingen – dcéra otca Goriota, milenka Eugèna Rastignaca
Anastasie de Restaud – dcéra otca Goriota
Maxime de Trailles – milenec Anastasie de Restaud
Vautrin – trestanec Jacques Collin, ktorý ušiel – Oklamsmrť
pani Vauqerová – majiteľka penziónu, vdova
vikomtesa Clara de Beauséant – sesternica Eugèna Rastignaca
Victorine Tailleferová – dcéra milionára Taillefera, ktorý ju chcel vydediť a všetko odkázať synovi
slečna Michonneauová – žena, ktorá udala Vautrina
pani Couturová, vdova, ktorá sa starala o Victorinu Tailleferovú
Bianchon – medik, priateľ Eugèna Rastignaca
Gonduerau – policajt, ktorý sa snažil chytiť Vautrina
Christoph – poslíček vo Vaquerovskom dome

Obsah: Otec Goriot žije v Paríži v zanedbanej a neznámej štvrti spolu s Eugènom Rastignacom, Vautrinom, Victorine Tailleferovou, pani Couturovou a slečnou Michonneauovou v starom a zničenom penzióne pani Vauqerovej. Tento dom je široko – ďaleko najlacnejší a preto sa tu schádza najchudobnejšia vrstva Paríža. Otec Goriot je bývalý cestovinár na dôchodku, pôvodne veľmi bohatý, no po rozdelení celého svojho majetku medzi dve dcéry, žijúci len z renty. Eugène Rastignac je študent právnickej fakulty pochádzajúci z chudobnej vidieckej rodiny, ktorá doňho vkladá všetky svoje nádeje. Eugène sa túži dostať do parížskej elity. Darí sa mu to pomocou jeho sesternice vikomtesy de Beuséant. Tá ho zasvätí do základných spoločenských pravidiel v Paríži a s jej pomocou sa zoznamuje s Delphinou de Nucingen. Spočiatku má záujem o jej peniaze, no časom sa do nej zaľúbi. Zistí, že je dcérou otca Goriota a tiež zistí, čo všetko otec Goriot pre svoje dcéry robí. Otec Goriot považovaný v penzióne za čudáka sa stáva jeho dobrým priateľom. V čase, keď sa Eugène pokúša dobiť srdce Delphiny, chce ho Vautrin nahovoriť na sobáš s Victorinou Taifellovou, ktorej otec je milionár, no svoju dcéru chce vydediť a všetko odkázať svojmu synovi. Vautrin zamýšľa odstrániť Taifellovho syna a tým donútiť Taifella, aby všetok svoj majetok poručil dcére. Keďže Eugène Rastignac túžil po peniazoch, rozhodol sa po dlhom váhaní uskutočniť Vautrinov plán a začal sa dvoriť Victorine Taifellovej aj kvôli tomu, že ho Delphina de Nucingen navonok odmietala. Victorina sa doňho zaľúbila a zasnúbili sa. Približne v tom čase kontaktoval jednu z obyvateliek penziónu slečnu Michonneauovú policajt Gonduerau, ktorý sa už dlho snažil chytiť zločinca menom Jaques Collin, zvaného Oklamsmrť. Týmto zločincom bol Vautrin. Slečna Michonneauová sa dala nahovoriť na dôkaz, že Vautrin je Collin a za svoju službu dostane slušnú peňažnú odmenu. V ten večer, keď sa Eugène Rastignac zasnúbil s Victorinou podarilo sa Vautrinovi uskutočniť svoj plán napriek tomu, že Eugène chcel Taifella varovať. Vautrinov priateľ zabil v súboji mladého Taifella, čím sa Victorine stala dedičkou obrovského majetku. Eugène Rastignac si ju však odmietol vziať kvôli výčitkám svedomia a tiež kvôli tomu, že ľúbil Delphinu. Po smrti Taifella bol celý Vaquerovský dom hore nohami a potom sa odohrala ďalšia katastrofa, ktorá otriasla všetkými jeho obyvateľmi. Po tom, čo si slečna Michonneauová overila totožnosť Vautrina, prišla ho zatknúť polícia. Slečnu Michonneauovú však všetci nájomníci penziónu označili za udavačku a donútili ju odsťahovať sa.

Vtedy prišiel za Eugènom otec Goriot a povedal mu, že Delphina pre neho zariadila byt v luxusnej štvrti. Eugène sa tam mal čoskoro presťahovať a otec Goriot tam mal ísť s ním a bývať o poschodie vyššie v malom byte. Vtedy už bolo jasné, že Delphina miluje Eugèna a Eugène miluje Delphinu. Otec Goriot bol z toho nadšený, pretože mal rád Eugèna a pre svoju dcéru chcel zabezpečiť šťastie. Mal ešte jednu dcéru Anastasie de Restaud , ktorá sa vydala za grófa de Restaud a mala milenca Maxima de Trailles. Maxime bol hazardný hráč a Anastasie sa kvôli nemu zadĺžila. Vždy, keď mala finančné problémy, chodila za otcom a ten jej zakaždým pomohol. Až sa raz vyskytla situácia, v ktorej jej nemohol pomôcť, pretože bol na mizine. Vtedy ju zachránil Rastignac, ktorý jej požičal peniaze na ples, ktorý bol dôležitou spoločenskou udalosťou. Potom išla za otcom ešte v deň konania plesu a tak ho rozrušila, že dostal mozgovú porážku. Umieral pomaly dva dni. V ten večer, keď sa konal ples odmietla ísť Delphine k nemu, aj keď vedela, že je smrteľne chorý, kvôli svojej príležitosti postúpiť v spoločenskom rebríčku. Na druhý deň sa stav otca Goriota zhoršil a Rastignac už od rána zháňal jeho dcéry, pretože posledným želaním umierajúceho bolo vidieť ich. Na smrteľnej posteli si otec Goriot uvedomuje a priznáva, že ho dcéry len využívali a od ich sobášov sa zaňho hanbili a nepriznávali sa k nemu. Rastignac sa stále pokúšal doviesť dcéry k umierajúcemu, no Anastasie prišla neskoro, už po smrti otca Goriota a Delphine napriek snahe neprišla vôbec. Hoci Anastasie ľutovala svoje meškanie, otca jej to už nevrátilo. Otec Goriot umrel opustený a chudobný, keď celý svoj majetok obetoval dcéram. V posledných chvíľach jeho života pri ňom stáli len Eugène a Bianchon, ktorí sa oňho obetavo starali. Dcéry mu neprišli ani na pohreb. Otca Goriota pochovali veľmi skromne a na pohrebe sa zúčastnili len Eugène Rastignac a Chrisophe – poslíček z Vaquerovského domu. Citáty:

„Jean – Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra. Usadil sa v ulici de la Jussienne pri obilnom trhu a vcelku dobre odhadujúc situáciu, prijal predsedníctvo vo svojej sekcii, aby dal svoj obchod pod ochranu najvplyvnejších osobností tých nebezpečných čias. Táto múdra predvídavosť bola základom jeho imania ktoré malo počiatok v núdzi, predstieranej či skutočnej, pre ktorú obilie v Paríži dosiahlo nesmierne vysokú cenu. Ľud sa ruval predo dvermi pekárov.

Za ten rok občan Goriot nahromadil kapitál, ktorý mu neskôr umožnil viesť obchod. .......... Ak išlo o obilie, nebolo Goriotovi páru. ......... Bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, mal orlí zrak, všetkému predišiel, všetko predvídal, všetko vedel, všetko tajil; bol diplomat v rozhodovaní, vojak v konaní........ Ak však vybočil zo svojho odboru, stával sa opätovne sprostým, hrubým robotníkom, človekom neschopným pochopiť rozumové dôvody, necitným voči akýmkoľvek duševným radostiam, človekom, čo v divadle zaspával, jedným z parížskych Dolibanov, ktorých sial sa zakladala na hlúposti. ...... Výhradne dva city vypĺňali srdce cestovinára. Jeho žena bola pre neho predmetom zbožného obdivu, bezhraničnej lásky. Po siedmich rokoch neskaleného šťastia stratil Goriot na nešťastie ženu. V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku, sklamanú smrťou, preniesol na dcéry.“

„Anastasie, ktorej pre jej krásu dvoril gróf de Restaud, mala aristokratické sklony, a tak opustila otcovský dom, aby sa vyšvihla do vysokých spoločenských kruhov, Delphine mala rada peniaze, vydala sa za Nucingena, bankára nemeckého pôvodu, ktorý sa stal barónom Svätej ríše rímskej. Goriot ostal cestovinárom. Dcéry a zaťovia sa čoskoro pohoršovali, keď ho videli, ako pokračuje v obchodovaní, hoci v tom bola celý jeho život. Päť rokov znášal ich naliehanie, no napokon súhlasil, že sa utiahne do ústrania a bude žiť z peňazí utŕžených za predaj obchodu a zo zisku z posledných rokov.“

„Otec Goriot je skvelý!, ozval sa Eugène spomenúc si, ako ho v noci videl drviť pozlátené striebro.“

„Tento otec dal všetko. Celých dvadsať rokov dával svoje vnútro, svoju lásku; v jednom dni rozdal svoj majetok. A len čo bol citrón dobre vyžmýkaný, kôrku z neho pohodili dcéry na rohu ulice.“

„Niet zásad, sú iba udalosti: niet zákonov, sú iba okolnosti: nadpriemerný človek spojí udalosti a okolnosti a sám ich usmerňuje.“ (Vautrin,)

„Srdce je pokladnica, ak ju vyprázdnite naraz, ste na mizine.“

„Chcem pracovať vo dne v noci a chcem za svoje bohatstvo vďačiť iba vlastnej práci. Čo je krajšie, ako zamyslieť sa nad svojím životom a zistiť, že je čistý ako ľalia? ........ Len čo sa Rastignac uvidel taký pekne oblečený, s peknými rukavičkami, v pekných topánkach, v tom okamihu zabudol na svoje cnostné rozhodnutie.“

„Priznávam sa, že som Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť, odsúdený na desať rokov. .......

už nebol ani človekom, ale prototypom celej degenerovanej vrstvy divého i mysliaceho, surového i poddajného národíka.“ (Vautrin)

„Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. ..... Človek musí umrieť, aby spoznal, čo sú to deti.....Nie, neprídu, viem to už desať rokov. Vše som si to hovorieval, ale netrúfal som si to uveriť.“ (Otec Goriot na smrteľnej posteli)

„Bol to statočný, čestný človek, nikdy nekričal ako ostatní, nikomu neškodil a nikdy nič zlé neurobil.“ (Christophe na pohrebe)

„A teraz uvidíme, kto z koho!“ A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nucingen.“ (Eugène Rastignac v úplnom závere románu).


Pomocná literatúra: Dějiny světa, N.A. Smirnova, Nakladateľstvo Politickej Literatúry, 1964, Honoré de Balzac, Otec Goriot (Le pére Goriot).