Ráno sa vrátil a od Stana sa dozvedel, čo je s Annou. „Ty si ma odmietla pre svoj neduh! Oh, to ma bolí! Ty si moja, zakiaľ nevyhasne posledná iskierka z týchto drahých pŕs. Anna moja!“
Anna sa nesmierne potešila, že Albert prišiel. „Nie, Albert, som rada, že si prišiel, rada, že ti môžem z tej duše rozpovedať všetku svoju tieseň. Naše svety sa rozišli. Tvoj svet je denné svetlo – môj tma. Tie sa nezídu. Nás rozdelil sám Boh!“ Albert nechcel Annu opustiť, teraz keď potrebuje niekoho blízkeho. Rozhodol sa ostať pri nej.
Stano sa v krčme ostro pohádal so Svatnayom. Spor sa rozhodli vyriešiť v súboji tvárou v tvár. Postavili sa oproti sebe. Stano videl, že zbraň mieri na jeho tvár. Stano pocítil ostrý úder do hrude. Svatnay sa potešil. Stano však z posledných síl namieril a vypálil. Guľka zasiahla Svatnayovu lopatku. Stanu už svoj výstrel nepočul. V bezvedomí padol na zem. K ranenému Stanovi pribehol Jeronimus Kráľ. „Žije?“, opýtal sa lekára. Starec začal Svatnaya nenávidieť. K Stanovi pribehol aj verný sluha Ondrej Skala.
Konali sa voľby. Zvíťazil Pelmány. Vanovského voliči boli sklamaní, nahnevaní, niektorí aj zúriví. „Musíme byť trpezliví, pán majster. Naša pravda zvíťazí!“
V dome Vanovských prežívali ťažké chvíle. Annina srdcová choroba sa zhoršovala. Po niekoľkých dňoch zomrela. Stano sa postupne uzdravoval. Myslel na Adelu, na Svatnaya, na súboj. Adela sa oňho starala celý čas a tým sa ich láska ešte viac otužila. Keď sa uzdravil, odišiel do Hrušovníka a požiadal Adelu o ruku. O mesiac boli manželia.