Dramatická tvorba v 19. storočí

Slovenská dramatická tvorba sa začína rozvíjať vznikom ochotníckych krúžkov. V roku 1830 založil Gašpar Fejerpataky-Belopotocký divadelný krúžok v Liptovskom sv. Mikuláši, ktorý sa uviedol hrou Jána Chalupku Kocúrkovo.

Ján Chalupka

Bol najvýznamnejším dramatikom tohoto obdobia.

Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali

Autor (farár v Brezne, veľmi dobre poznal malomestský život) vykreslil typ malého mesta, odnárodňovanie, prospechárstvo malomeštiactva a nižšej šľachty, kvôli ktorému ľudia dokážu zradiť svoj pôvod.
Dej hry je osnovaný okolo voľby nového učiteľa. Zobrazil tu dva protichodné svety. Svet zanikajúci, ktorý predstavuje čižmársky majster Tesnošil s rodinou. Chce sa zaradiť do vyššej „panskej“ spoločnosti, a pretože nevie nájsť iný spôsob, poklonkuje sa a napodobňuje spôsoby vyšších vrstiev. Maďarčinu neovláda, len niekoľko fráz a slov. Chalupka mu zámerne vkladá do úst slová, ktoré maďarčina prevzala zo slovenčiny, a tým zosmiešňuje jeho nevzdelanosť. Tesnošilova žena je falošná, závistlivá a klebetná. Jej jediným cieľom je vydať dcéru, ktorá je rozmaznaná, vzdorovitá a bezočivá. Ich syn Janík je lenivý, typický Kocúrkovčan. Druhou postavou je pán z Chudobníc, cirkevný inšpektor, je predstaviteľom upadajúceho zemianstva, schudobneného a navyše i obmedzeného. Hoci sám nevie po maďarsky, odvodzuje svoj rodokmeň od Arpáda a v Kocúrkove chce udomácniť maďarčinu. Oni a ich rodiny predstavujú pokrytectvo, nevzdelanosť, pohŕdanie ľudom, slovenskou rečou. Ich vlastnosti vystihujú aj ich mená. Ako kontrast k nim postavil autor ideálny typ slovenského vlastenca, učiteľa Slobodu. Hra je výsmechom upadajúceho feudalizmu a ostrou kritikou spoločnosti, pre ktorú využíva satiru, iróniu, ale aj humor. Hoci uplatňuje metódu konfrontácie, priamym konfliktom sa vyhýba. Pojmy „Kocúrkovo“ a „kocúrkovčina“ sa používajú v zovšeobecnenom význame pre pomenovanie nerozumného jednania, rozhodovania, neporiadku, spiatočníctva apod. Pretože hra mala u divákov veľký ohlas, Chalupka spracoval kocúrkovskú tematiku aj v ďalších veselohrách – Všetko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec, ktoré podnecovali národné povedomie a pranierovali mravné a spoločenské neduhy. Zásluhu na rozkvete dramatickej tvorby v čase rozkladu romantizmu mal najmä Jonáš Záborský a Ján Palárik.

Jonáš Záborský

Napísal vyše 30 drám, komédii a dramatických scén. Prevahu majú historické hry.

Tematicky ich možno rozdeliť na 3 časti:
1. Drámy s tematikou Veľkej Moravy a slovensko-uhorských dejín – Bitka pri Rozhanovciach
2. Hry zo srbských a chorvátskych dejín – Stroskotanie Srbska, Chorvátska Helena
3. Drámy z rusko-poľských dejín – cyklus deviatich drám - Lžedimitriady čili Búrky lžedimitrijovské v Rusku

Najznámejšia je jeho veselohra Najdúch, kde zobrazuje komické črty života drobného zemianstva, rozdiely medzi panskou a sedliackou morálkou. Na pozadí sporu o nemanželské dieťa mladého zemana a statkára Gejzu Kobozyho a zvedenej sedliackej dievčiny Maňuše Rojkovičovej kritizuje mravný úpadok zemianstva. Dievča, donútené biedou, donesie svoje dieťa na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca, mladý pán Gejza, ju dá zatvoriť, aby ju donútil mlčať. Ľud sa o tom dozvie a chce sa pánom pomstiť. Panstvo od pohromy zachráni farár. Oslobodené dievča si odnáša svoje dieťa, ktoré napokon predsa jako „najdúch“ ostane Gejzovi. Ďalšiu časť deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho, ktoré chce Kobozy vyhrať (ale na podplatenie voličov nemá peniaze). Pretože potrebuje peniaze usiluje sa o ruku bohatej Ľudmily. Tá ho odmieta a dá prednosť Jablonkaymu, ktorý dobre zamýšľa s ľudom a nakoniec voľby vyhrá. Kobozy vyjde na posmech.


Ján Palárik

Vo svojich veselohrách Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch reagoval na aktuálnu situáciu v národnom živote. Zaoberá sa myšlienkou prirodzeného práva národov Uhorska na svoju existenciu a slobodný rozvoj. Vysmieva sa v nich odrodilstvu, mamonárstvu a karierizmu. Sú to všetko komédie omylov. Komika v nich pramení zo slovných skomolenín, ale najmä zo zámeny osôb, z preoblečení , nedorozumení, inkognít. Situácie vyplývajúce z týchto omylov nie sú iba zábavne, ale aj poučné. Veselohrou Inkognito nadviazal na kocúrkovskú tematiku Jána Chalupku. Namiesto priepasti medzi predstaviteľmi vlasteneckej inteligencie a odrodilými malomešťanmi dochádza u Palárika k ich zbližovaniu. Námet čerpal z rodinného života ponemčeného malomeštiactva. Jadrom zápletky, ktorá je osnovaná na zámene osôb, je úsilie získať túto vrstvu pre národné ciele.
Vdova po kocúrkovskom richtárovi Sokolová a jej ponemčená dcéra Everlín majú sa stať objektom špekulácií radného pána Potomského, ktorý chce oženiť svojho syna s Everlínou. Ona je už oddávna prisľúbená olejkárovmu synovi básnikovi Jelenskému, ktorý prišiel do Kocúrkova inkognito preoblečený za kosca, aby spoznal svoju verenicu. Everlín, nespoznajúc ho, sa mu zdôverí, že nechce pansláva básnika. Súčasne prichádza do mestečka Potomského pomaďarčený syn Jelenfy preoblečený za maďarského herca. Na prsteni, ktorý dal Jelenský Everlíne, matka s dcérou omylom prečítajú meno Jelenfy. Zámena mien vyvolá komické scény, v ktorých sa nakoniec odhalia jednotlivé osoby. Potomskovci dostanú košom a Jelenský s Evou pripravia pre koscov veselicu.

Vďaka nemu sa z odnárodnenej meštianky Evičky Sokolovej stáva vlastenka.

Veselohra Drotár je oslavou predstaviteľa slovenského ľudu v odnárodnenom svete meštianstva. Konflikt veselohry je postavený na zámene osôb a charakterov.
Dej sa odohráva v Pešti v dome slovenského továrnika Rozumného. Sem prichádza slovenský drotár Bubenčík (kladná postava). Rozumný zamestná drotára vo svojom podniku a prisľúbi mu nájsť strateného brata. Súčasne do domu továrnika prichádza jako vychovávateľ poľský šľachtic Zalewski, ktorý musel ujsť z vlasti pre súboj. Predstavuje sa pod menom a s vysvedčením pomaďarčeného drotárovho brata Dobošiho. Čoskoro sa i skutočný brat stane u Rozumného domovníkom. Továrnik sa domnieva, že vychovávateľ je hľadaným bratom Bubenčíka a pripraví stretnutie oboch bratov. Medzitým židovský obchodník vydiera Zalewského, ktorý mu podpísal zmenku splatnú v deň sobáša s továrnikovou dcérou Ľudmilou. O ňu sa uchádza aj Doboši. Drotár Bubenčík spozná svojho brata a povie pravdu továrnikovi. Zalewskym otrasie drotárova statočnosť a prizná sa na polícii. Továrnikovi sa prizná a ten mu odpustí. Po obdržaní milosti z Krakova nič nestojí v ceste svadbe Zalewského s Ľudmilou. Továrnik odmení drotára za jeho statočnosť a súhlasí so svadbou svojej netere a Bubenčíka.
Autor zdôrazňuje sympatie továrnika Rozumného k predstaviteľovi ľudu, čím chce zdôrazniť, že ľud predstavuje kladnú hodnotu v spoločnosti.

Najčastejšie hrávanou hrou je Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, v ktorej Palárik vyjadril názory na súčasný spoločenský život i na súžitie slovenského a maďarského národa v Uhorsku. Hlavnou myšlienkou je spoločenské a národné zmierenie sociálne rozdielnych spoločenských vrstiev, šľachty a ľudu, Slovákov i Maďarov, ale aj problém postavenia uvedomelej slovenskej inteligencie v spoločnosti. Zápletku tvorí dvojnásobný motív dvojníctva. Zámena postáv mala byť previerkou skutočnej lásky.
Mladá grófka Eliza Hrabovská a jej spoločnica Miluša Oriešková, učiteľova dcéra, si vymenili úlohy, aby podrobili skúške ženícha baróna Ľudovíta Kostrovického. On si pred príchodom ku grófke do kaštieľa tiež vymenil totožnosť s priateľom Ing. Rohoňom. Z tejto zámeny vznikajú zamotané a komické situácie, jedná vlastne pravý s pravým, ale nevedia o tom. Reťaz komických zámien sa vyrieši na dožinkovej slávnosti, ktorá sa stala slávnosťou zmierenia ľudu a šľachty. V závere sa nádejné manželské páry (grófka a barón, Miluša a inžinier) nájdu a všetko sa končí šťastne.
Autor sa vysmieva odnárodneniu, kritizuje odrodilstvo a pomýlené vlastenectvo.

Národne uvedomelú slovenskú inteligenciu predstavuje učiteľ Orieška a jeho dcéra Miluša, vzdelaná, inteligentná, ktorá má veľký vplyv na grófku. Mladý barón predstavuje ľahkomyseľnú konzervatívnu šľachtu, grófka Hrabovská liberálnu vrstvu uhorskej spoločnosti. Idea zámeny osôb nemala viesť k zrušeniu spoločenskej nerovnosti, ale k prekonaniu odcudzenia medzi šľachtou a ľudom. Palárik využíval hovorový jazyk, aforizmy, príslovia a porekadlá, čím sa stali jeho hry blízke širokému okruhu divákov.


Jozef Gregor-Tajovský

Pre jeho divadelné hry je príznačné sociálne videnie skutočnosti. Najhranejšie hry sú veselohry Ženský zákon a Statky-zmätky.

Ženský zákon – štvordejstvová hra, jej konflikt je motivovaný sociálne, kde závažnú úlohu hrajú rodinné záujmy a rozdielne charaktery postáv. Autor ukázal, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy.
Rodičia budúcich mladomanželov Miška Maleckého a Aničky Javorovej sa dostanú do sporu pre otázku, u koho budú bývať – ide im o pracovnú silu. Lásku Miška a Aničky rušia vonkajšie okolnosti (odchod Miška na vojnu, intrigy Dory Kalinovej – klebetnica) i vnútorné (ženská tvrdohlavosť, samoľúbosť, intrigy, sebeckosť, klebety), ktoré nazval rozvážny Miškov otec Jano Malecký „ženským zákonom“. Tento zákon v hre stelesňujú matky Mara Malecká (citovo exaltovaná žena, ochotná pre bohatstvo obetovať i synovo šťastie) a Zuza Javorová (statočná, sebavedomá, pevná a tvrdá žena). Zvíťazí zdravý rozum Jana Maleckého, predstaviteľa ľudovej múdrosti a morálky, vie sa dobrým, hlboko ľudským slovom, a keď treba aj energickým postojom povzniesť nad malichernosti a mamonárstvo dedinského prostredia a šťastne vyrieši vzťah zaľúbencov. Záver hry je zmierlivý, pretože zvíťazila láska mladých ľudí.
Autor charakterizuje postavy dialógom, využíva ľudovú, hovorovú reč. Ženské postavy sú individualizované, ich jedinečné repliky sú majstrovsky zostavené a čerpajú zo stredoslovenského jazykového prostredia.

Statky-zmätky – jeho najlepšia hra, ide o päťdejstvovú drámu, v ktorej autor kriticky zobrazil spoločenské pomery na dolnozemskej dedine. Ukázal v nej, ako honba za majetkom ovláda ľudí a spôsobuje rozvrat v rodinách a zmätok v dušiach.
Majetok opantal myslenie a konanie skupáňa, bohatého gazdu Ondreja Palčíka a jeho ženy Mary. Sú bohatí, ale bezdetní. Svoje majetkové pomery chcú riešiť za pomoci spríbuznených rodín Ľavkovcov a Kamenskovcov. Nahovoria chudobných Ľavkovcov, aby im dali syna Ďurka za vlastného a oženili ho so Zuzkou Kamenskovou. Ľavkovci s tým súhlasia, keď im Palčík sľúbi, že mladých príjme za svojich a po smrti poručí majetok.

Palčík chce takto získať lacné pracovné sily, no na základe toho vzniká manželstvo bez lásky. Plán sa Palčíkovi podarí, keď však Ďuro vidí, že išlo len o sľuby, začínajú sa rozbroje. Ľahtikársky Ďuro sa o robotu nestará a Zuzku klame s bývalou frajerkou Betou. Zuzka muža opustí, Ďuro si privedie do domu Betu, čo urýchli zrážku mladých s Palčíkom. Keď na gazdových meninách na popud chamtivej Bety žiada Palčíka, aby mu prepísal majetok a pre svojich rodičov pôžičku, Palčík odmietne jedno i druhé. Sklamaná beta opúšťa Ďurka a Palčík v zlosti vytiahne naňho revolver, strieľa a vyháňa ho z domu. Ďurko sa chce vrátiť k Zuzke, majú už syna, ale ona ho odmieta. Zuzka, kruto urazená vo svojej ľudskej dôstojnosti , vyrastá v poslednej fáze hry na ženu obdivuhodnej morálnej sily odhodlanosti. Jadro drámy tvorí zápas o majetok, vyostrovaný citovými krízami a nezhodami na jednej strane a charakterovými protikladmi na strane druhej.

Významnou zložkou Tajovského dramatického diela sú aj jednoaktovky. V týchto jednodejstvových hrách odkrýva mnohé morálne a sociálne verejne zamlčiavané skutočnosti:
Hriech – nastoluje vysťahovaleckú tematiku. Ondrej Kvaško odchádza päťkrát do Ameriky, žena Eva má dieťa so sluhom Janom, bojí sa dôsledkov. Keď sa Kvaško vracia, pochopí, že i on je príčinou mravného úpadku ženy (túžba po bohatstve) a prijíma ženu i so synom. Matka – Zuzana Holúbková má po smrti muža možnosť vydať sa za Ďura Boháča, zrieka sa ho, aby neprekazila šťastie a sobáš dcéry Aničky s Janom Koreňom.
Tma – bojuje proti poverám na dedine
V službe – má sociálny charakter. Vychádza z triedneho rozporu medi gazdom Štefanom a sluhom Janom. Jano si je vedomý toho, že ho gazda vykorisťuje a živelne sa vzbúri. V jeho vedomí sa začína ozývať myšlienka o organizovanosti proletariátu (keď sa gazdovia spojili proti nám, dáme sa dokopy aj my robotníci).

Tajovský využil príslovia, porekadlá, ľudovú pieseň, čím vyjadril názory a filozofiu prostých ľudí. Uviedol do literatúry postavy a problémy zo sveta najbiednejších.