Slovenská dramatická tvorba sa začína rozvíjať vznikom ochotníckych krúžkov. V roku 1830 založil Gašpar Fejerpataky-Belopotocký divadelný krúžok v Liptovskom sv. Mikuláši, ktorý sa uviedol hrou Jána Chalupku Kocúrkovo.

Ján Chalupka

Bol najvýznamnejším dramatikom tohoto obdobia.

Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali

Autor (farár v Brezne, veľmi dobre poznal malomestský život) vykreslil typ malého mesta, odnárodňovanie, prospechárstvo malomeštiactva a nižšej šľachty, kvôli ktorému ľudia dokážu zradiť svoj pôvod.
Dej hry je osnovaný okolo voľby nového učiteľa. Zobrazil tu dva protichodné svety. Svet zanikajúci, ktorý predstavuje čižmársky majster Tesnošil s rodinou. Chce sa zaradiť do vyššej „panskej“ spoločnosti, a pretože nevie nájsť iný spôsob, poklonkuje sa a napodobňuje spôsoby vyšších vrstiev. Maďarčinu neovláda, len niekoľko fráz a slov. Chalupka mu zámerne vkladá do úst slová, ktoré maďarčina prevzala zo slovenčiny, a tým zosmiešňuje jeho nevzdelanosť. Tesnošilova žena je falošná, závistlivá a klebetná. Jej jediným cieľom je vydať dcéru, ktorá je rozmaznaná, vzdorovitá a bezočivá. Ich syn Janík je lenivý, typický Kocúrkovčan. Druhou postavou je pán z Chudobníc, cirkevný inšpektor, je predstaviteľom upadajúceho zemianstva, schudobneného a navyše i obmedzeného. Hoci sám nevie po maďarsky, odvodzuje svoj rodokmeň od Arpáda a v Kocúrkove chce udomácniť maďarčinu. Oni a ich rodiny predstavujú pokrytectvo, nevzdelanosť, pohŕdanie ľudom, slovenskou rečou. Ich vlastnosti vystihujú aj ich mená. Ako kontrast k nim postavil autor ideálny typ slovenského vlastenca, učiteľa Slobodu. Hra je výsmechom upadajúceho feudalizmu a ostrou kritikou spoločnosti, pre ktorú využíva satiru, iróniu, ale aj humor. Hoci uplatňuje metódu konfrontácie, priamym konfliktom sa vyhýba. Pojmy „Kocúrkovo“ a „kocúrkovčina“ sa používajú v zovšeobecnenom význame pre pomenovanie nerozumného jednania, rozhodovania, neporiadku, spiatočníctva apod. Pretože hra mala u divákov veľký ohlas, Chalupka spracoval kocúrkovskú tematiku aj v ďalších veselohrách – Všetko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec, ktoré podnecovali národné povedomie a pranierovali mravné a spoločenské neduhy. Zásluhu na rozkvete dramatickej tvorby v čase rozkladu romantizmu mal najmä Jonáš Záborský a Ján Palárik.

Jonáš Záborský

Napísal vyše 30 drám, komédii a dramatických scén. Prevahu majú historické hry.