Pavol Országh Hviezdoslav Hájnikova žena

Lyrickoepickú skladbu Hájnikova žena začal Hviezdoslav písať po príchode do Námestova v roku 1883 a prácu na nej ukončil v roku 1886.
Príbeh lásky a tragédie trojice mladých ľudí – hájnika Michala Čajku, jeho ženy Hanky a pána Artuša Villániho – zasadil do prekrásnej hornooravskej prírody. Skladba sa člení na 15 častí, začína sa Pozdravom a končí doslovom básnika, ktorý nazval Zbohom. Jednotlivé časti spája jednotný dej, ktorý miestami prerušujú autorove úvahy (reflexie) a piesne (maliniarok, poľovnícke piesne). Súčasťou deja je aj príroda, jej „správanie“, ktoré naznačuje priebeh nasledujúceho deja. Hlavné postavy sú zobrazené s psychologickou prenikavosťou. Každá z nich má jedinečné charakterové vlastnosti a jedinečný vnútorný svet, s ktorými sa čitateľ postupne oboznamuje. Michal je čestný, sebavedomý, hrdý, svedomitý, niekedy vznetlivý muž. Hanka je milá, pozorná, obetavá, verná, i keď niekedy žensky rozmarná. Artuš je sebecký, panovačný aristokrat, ktorý chce za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ. I za cenu obetí.
Pozdrav: Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Týmito úvodnými veršami básnik vyjadruje svoj obdiv prírode, ktorá má na človeka obrodzujúci vplyv – lieči, uzdravuje, oživuje. Pomáha zabudnúť na žiaľ a bôľ, obnovuje nádeje.

I.
V prevej časti opisuje básnik hájovňu, ktorá je skrytá v kroví. Stojí istejšie ako hrad. Je chudobná, ale bezpečná. Ochraňuje ju sama príroda, vrchy, ktoré za ňou stoja. Lesy okolo, mocné staré stromy. Po smrti starého hájnika prišli robotníci a hájovňu opravili a obnovili. Vedľa nej je malá záhradka s kvetmi, za domom tečie horská riava, ktorá svojím hlukom prerušuje velebnú tichosť lesa. Chalúpka je schovaná pred svetom. Vedie k nej krivolaká úzka cesta, ukrytá pred drzými pohľadmi. Môže až sem zájsť ľudská zloba?
II.
Starý hájnik Čajka zomrel. Jeho jediný syn Michal sa rozhodol, že už nebude chodiť zo služby do služby, ale usadí sa v otcovej hájovni. Oznámi to aj svojmu pánovi, ktorému sa nepáčilo, že musí prepustiť svojho najlepšieho paholka. Mal však rád Michala, a tak mu dal i rady, i dobré odporúčanie. Michal sa vyoblieka a pobral sa do kaštieľa. Čakal dlho, kým ho vpustili. Najskôr ho kázali odohnať odo dverí, aby s ním ani ten istý vzduch nemuseli dýchať. On však tvrdil, že musí odovzdať pánovi list. Tak sa dostal až do salónu, kde zostal stáť ako ohúrený. Nikdy sa mu ani nesnívalo o toľkej kráse, ktorú tu videl.

Po dlhej chvíli zbadal v hlbokom kresle sedieť malého plechavého pána. Pozdravil niekoľkokrát a po chvíli sa pán spýtal, kto prišiel. Michal sa predstavil a podal mu list. Pán mu najskôr vynadal do drzáňov za to, že sa odvážil prísť až k nemu. Michal však pokojne rozpovedal, ako na Podvrší zomrel starý hájnik Čajka, jeho otec. Pripomenul mu jeho oddané služby. Pán si spomenul, prečítal odporúčanie a rozhodol sa, že Michala prijme na miesto hájnika. Upozornil ho, že musí byť čestný, statočný a odvážny.
III.
Spokojný Michal kráča lesom a život sa mu zdá byť krásny. Počuje prírodu, spev dievok na poliach a taký nadšený sám sebe sľubuje, že bude verne slúžiť svojmu pánovi. Prestane sa túlať, bude mať prácu i domov. V kútiku srdca myslel na dievčinu, ktorá bývala v dedine. Bola z dosť majetnej rodiny a mala veľa pytačov. Žiadnemu z nich sa však ešte nesľúbila. Pokiaľ bol Michal paholkom, neodvážil sa popýtať ju o ruku. Teraz to však môže smelo skúsiť. Hneď, ako mu to služba dovolila, vybral sa za ňou. Najskôr ho prijali chladne, ale neskôr, keď začal chodiť častejšie, nemali proti nemu nič. Na jar bola svadba. Hostia sa bavili tri dlhé dni. Nakoniec sa dcéra odobrala od rodičov a odišla s Michalom na Podvršie. Celá príroda víta Hanka, mladú pani Čajkovú.
IV. Svet si myslí, že k šťastiu treba peniaze, majetky, prepych, sluhov, moc a slávu. Je to však omyl. Nemusí byť šťastie práve v tom, ale i jednoduchosti a prostote. Mladí Čajkovci sú šťastní. Miško je okúzlený svojou krásnou ženou a les trošku zanedbal. Po večeroch, keď sa vracia z lesa, sedávajú na schodoch do hájovne. Ona šije a Miško na ňu zaľúbeno pozerá. Básnik končí túto časť veršom: Tu láska má svoj príbytok!
V.
Je nedeľa, krásny, slnečný deň. Čajkovci idú do kostola. Obaja sú vyparádení. (Básnik opisuje do detailov oblečenie Hanky), Miško je pyšný na svoju ženu. Ona je však smutná. Mala strašný sen, ktorý ju stále prenasleduje. Keď prišli do kostola, pri modlení pozrela na Miška, akoby mu sľubovala, že bude s ním v dobrom i zlom. Oddelene od ostatných boli vyvýšené sedadlá s erbom pre pánov. Nezbadala, ale, že z tej strany „strehotali oči vlčie…“
VI.
Pieseň – on a ona spievajú ľúbostnú pieseň
VII. Veľkú časť venuje básnik úvahám o zlobe a márnosti sveta. Obviňuje pánov z ľahostajnosti k jednoduchému ľudu, z nezáujmu o život prostých ľudí. Nie sú takí hlúpi, za akých ich pokladajú, nemajú však možnosť rozvíjať svoje schopnosti. Bohatých nikdy nezaujímal život chudoby a nikdy neboli ochotní pomôcť. Skôr naopak. Michal je v lese, kde robotníci rúbu stromy.

Vie, že musí dozerať, aby práca bola svedomite odvedená. Jeho bystrému oku nič neunikne.
Ráno bola v lese búrka. Miško sa však rozhodol vyjsť na svoju každodennú pochôdzku. Hanka sa ho snažila odhovoriť. No mladý hájnik poznal svoje povinnosti a bol rozhodnutý plniť ich. Neskôr sa v lese vyjasnilo a vyšlo slnko. Hanka sa vybrala k potoku prať šaty. Odrazu sa z lesa vynorili dvaja jazdci. Prvý s čiernym fúzikom, štíhly, niesol sa na koni ako rytier oblečený do poľovníckych šiat, za ním klusal potichu druhý jazdec a niesol panskú zbroj. Zdalo sa, že zablúdil. Bol to Artuš Villáni so svojím sprievodcom Jančim. Pán bol zvedavý, kto je hájnikom v tomto lese. Priateľ mu povedal, že akýsi mamľas Mišo Čajka. Potom mu ukázal Hanku, ktorá práve končila pranie a oboch mladých mužov sa zľakla. Chcela sa najskôr ukryť, ale už bolo neskoro. Cítila nevysvetliteľný strach, akúsi predtuchu do budúcnosti. Artuš videl, že je vyľakaná. Robil si z jej nemohúcnosti posmešky. Hanka sa nakoniec osmelila a chcela vojsť do domu. Artuš sa jej však postavil do cesty. To sa už Hanka nezdržala a ostro oboch odháňala od hájovne. No Artuša začala mladá žena zaujímať ešte viac. Bol sklamaný, že je vydatá. Vypýtal si od nej vodu a Hanke sa zdalo, že pije celú večnosť. Keď jej vrátil krčah, uštipol ju do líca. To ju veľmi pobúrilo a skríkla na pána: „Mne pokoj dajte sväto-sväte! Ja nie som žiadna pobehlica. Mňa netknite sa – lebo ver, až muž môj príde navečer, ten…!“ Artuš sa len smial. Nakoniec sa rozhodol odísť. Vzal od Hanky odkaz pre Miška, že ho čaká a bojí sa oňho. Páni odcválali. Hanka si vydýchla. Keď vylievala vodu z krčaha, „sťa hada – tak sa razom zľakla“. Na dne sa žltli peniaze. Za čo jej chcel zaplatiť? Za čo taká odmena? Čo má robiť? Rozhodla sa veľmi rýchle. Pozbierala peniaze a hodila ich do potoka. Večer sa vrátil domov Miško. Spýtala sa ho na oboch pánov, nebol však ochotný o nich rozprávať.
VIII.
Je jeseň a príroda sa mení. Lesy sa ozývajú piesňami maliniarok. Okolo hájovne je ticho. Hanka je vonku, no zrazu sa zľakne, lebo k hájovni sa blíži kôň. Bol to ten istý pán, ktorý jej zanechal bohatú odmenu na dne krčaha. Tento raz však nestála ako primrazená, hneď sa oborila na nevítaného hosťa. Kázala mu prísť, keď bude doma jej muž. Artuš však prišiel za ňou a nemienil tak rýchlo odísť. Hanka vycítila, že je v nebezpečenstve, rýchlo vbehla do domu, zamkla a ukryla sa. Villáni zbytočne obchádzal dom, musel odísť porazený. Hanka, spokojná sama so sebou. Pracovala a čakala Miška.

Najskôr si myslela, že mu všetko rozpovie, ale potom si pomyslela, že by to bolo zbytočné.
IX.
Začiatok deviatej časti je venovaný poľovníckym piesňam a úvahám o jeseni v lese. Pán Artuš prikázal, aby bolo všetko pripravené na poľovačku v Zápači a na Podvršianskych úvaloch. Je poľovačka. Miško mal na starosti psov. Lov sa začal. Psy sa rozbehli a lesom sa ozývali výkriky honcov, streľba, výskot, lomoz. Zrazu sa ozval výstrel a statný srnec padol mŕtvy. Poľovníci ho vzali na pušky a odniesli na salaš. Miško mal medzi poľovníkmi i neprajníkov. Jeden z nich podpichol Villániho, že nie on zabil krásneho srnca, ale Čajka. Villáni sa rozhneval a dal Michalovi facku. Poľovníci sa začali zabávať, ale Michal sedel bokom ponížený a zhanobený. Zrazu sa pred nimi objavil obrovský jeleň desatorák. Všetci sa pustili za ním a Artuš osobitne Michalovi nakázal, aby ho zastrelil. Keď všetci odišli, Villáni sa vybral do hájovne. Hanku trápi akýsi nepokoj, lebo sa s Miškom pohádali. Odrazu pred ňou stojí Artuš Villáni. Vykríkla Miškovo meno, ale zbytočne.
„Stoj!“ kríkla žena rozzúrená,
„späť! Netkni sa ma, hnusný diable!
Na Boha zručím svoju vec,
Ty nútiš, bych sa prehrešila!
Vidz!“ z klína schvatla záražec –
„Ak neustaneš, jak som žena,
viac neprekročíš toho prahu,
bezbožník…varuj!“
Hanka v obrane svojej ženskej cti zabije Artuša. Michal nenašiel pána v lese a začal tušiť čosi zlé. Utekal k svojej chalupe, kde našiel úbohú Hanku a mŕtveho Artuša. Prinútil ju odprisahať, že nikomu neprezradí, kto vraždil. Onedlho prišli poľovníci a našli mŕtveho mladého Villániho. Miško im oznámil, že ho zabil, lebo chcel ponížiť jeho ženu. Zviazali ho a chceli odviezť. On sa však sám na druhý deň šiel udať k súdu.
X.
„Ach, zloba nájde dvere všade!“
Na Podvrší je ticho. Hanka odišla k rodičom. Chýr ju však predbehol a ani oni nemajú nad ňou zľutovania. Musela ísť na súd a klamať, lebo to Miškovi sľúbila. Veľké trápenia však v sebe neuniesla a pomiatla sa. Matka od žiaľu zomrela a Hanka sa túla po okolí.
XI. Po roku prišiel deň posledného pojednávania. Miška sa sudcovia pýtajú, či ten čin naozaj vykonal on, a nie niekto iný. Podozrivá je i Hanka, ale on ju bráni. Jedni svedkovia ho obviňujú, iní ho bránia. Keď obhajca prednesie dojímanú reč na Miškovu obhajobu, zrazu vstúpi do sály Hanka. Pospevuje si, hovorí nesúvisle, ale vyjaví celú pravdu. Súd vyriekne: Spor Boh rozsúdil! – Šiel, Michal, koniec po väzneniu – šiel, pojmúc ženu pomätenú…
XII.
Pomätená Hanka smúti za rodičmi a spieva žalostné piesne.
XIII.
Miškov život s Hankou je ťažký, lebo ani rozprávať sa s ňou nedá. Raz v noci sa strhne búrka a rozvodnená rieka odnesie most.

Michal sa vybral a von a vidí, čo sa stalo, Zrazu zbadá, ako sa k rieke rúti koč. Zakričal na kočiša, aby zastavil, a tak cestujúcim zachráni život. V koči sedí i starý Villáni. Myslel si, že Michal chce peniaze, no on túžil iba počuť slová odpustenia pre seba a svoju ženu. Pán Villáni odpúšťa a káže Michalovi, aby prišiel za ním.
XIV.
Pieseň hviezd.
XV.
Na Podvrší je ticho a pokoj. Rovnako v lese i v hájovni. Hanku vidieť s dieťaťom v lone. Z lesa sa blíži náhliaci sa spotený Miško. Je zvedavý na svojho syna Janíčka i vyzdravenú ženu.
Zbohom – je názov záverečnej básne.
Pozdravujem vás, lesy, hory,
Pri odobierke nastokrát!.