Ku koncu začali všetci z penziónu odchádzať, Vautrina na udanie pani Michonneauovej zatkli.
„Priznávam sa, že som Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť, odsúdený na 10 rokov.“
Goriot s Rastignacom chceli odísť na druhý deň. Podvečer prišli za Goriotom dcéry. Najprv Delphine, ktorá sa chcela s otcom len porozprávať a neskôr Anastázie, ktorá potrebovala peniaze pre svojho milenca, na jeho záchranu. Rastignac, ktorý bol vo vedľajšej izbe, ale oni o čom nevedeli, sa rozhodol, že jej pomôže šekom od Vautrina. Sestry sa medzitým pohádali a ich otec z toho prežíval nesmierne muky.
„Ach srdce mi puká. Umieram, deti moje! V lebke mi vrie, akoby som v nej mal oheň.“
Do toho prišiel Rastignac a dal jej ten šek. Dcéry odišli a Rastignac sa začal chystať na ples, kam chceli všetci traja ísť. Otcovi Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri čom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine išla domov spať. Goriot, keď prišiel Rastignac, už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Skoro úplne na konci vyriekne tieto strašné slová:
„Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“
Goriot zomrel opustený a sám. Anastázie dobehla neskoro, bol už mŕtvy a ona všetky svoje zlé činy voči otcovi oľutovala. na pohrebe Goriotovi nebol nikto okrem Rastignaca. Bol z toho veľmi smutný a rozhodol sa, že sa za to grófkam pomstí. na náhrobný kameň dal napísať:
„Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“
Na koniec sa Rastignac vyhráža celej parížskej spoločnosti a ide odvážne v ústrety svojim cielom.

Myšlienky vystihujúce dielo:

„.. hovoril o svojich dcérach, volal ich, túžil po nich ako človek na mučidlách po vode...“
„Mať vždy len smäd a nikdy sa nenapiť, tak som žil posledných desať rokov...“


Hlavná myšlienka
Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí naru-
šila najzákladnejšie ľudské vzťahy. Autor útočí na ľudské city, ktoré sú aj v tých najdôležitej-
ších situáciách tlmené vedomím, že len úspešní ľudia sú naozaj ľudia.Taký bol vo francúzskej
spoločnosti príkaz doby. Dielo je zároveň neľútostnou kritikou spoločenských pomerov i upevňujúceho sa kapitalizmu.