Chodili s ňou von, kamarátili sa.
Boli aj u nej, keď bol kar - obsluhovali hostí a varili : " Krájal som cibuľu. Fidlal som tri cibulienky, z očú mi tieklo. Do dverí sa vopchala bokatá pani v dedinských sukniach, s hlavou zaviazanou v čiernom.Chvíľu ma pozorovala, potom mi bez slova zobrala nôž a začala krájať sama. "
Dorota si neobliekla čierne šaty, lebo ich nemala a uvidela ju teta :
"- Kriste, jak to, že si v zeleném, Dorotko, kde máš smútek ?
* Nemám.
* A proč sis nepožičala? Toto si ozaj tvoj milý otec jediný nezaslúži! Tu máš aspoň šátek.
Strhla čiernu plachtu z hlavy, začala do nej dievča zakrúcať, no Dorota povedala:
* Ja si to na seba nedám, tetinko.
* Jak to, že nedáš? Ale ty si jeho dcéra, jeho decko a slušnosť, aspoň pred svetom ...
* Na svet kašlem. "
Budy mal nastarosť Dorotinu najmladšiu sestru. Nemala sa dostať na pohreb. Budy ešte opisuje brata a bratove výhody :
" Preňho je život maľovaný kolotoč, kam možno vybehnúť po vratkých schodíkoch, vyštverať sa do sedla koňa stále v tej istej skokanskej póze, a mechanizmus sám začne hrať. Robizon nerozvažuje a neplánuje. Ide, vidí a spraví. "
Raz ich prišla navštíviť Dorota. Robinzon vedel dosť dobre variť. Budy rýchlo upratal svoju izbu a porozsýpal po svojom kumbáli trávu, ktorú pestoval na okne. Budy uvaril kávu a Robinzonovi dal do kávy prášky na spanie. Keď Robinzon zaspal, pozval Dorotu do kumbála. Chvíľu sa tam rozprávali a potom sa išli prejsť von. Vonku bola výchrica. Budy chcel požiadať Dorotu o ruku, ale nič nepočula. Celý dej sa končí tým, že Budy sedí v kumbále a rozmýšľa, či sa mu to celé s Dorotou náhodou nesnívalo.