Tak sa potom všetci radovali.

Fransesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry hovorí : „ Ak otvoríš Dekameron, len čo dočítaš prvú novelu, cítiš, akoby si spadol z neba. Nie je tu vývoj, je tu odrazu katastrofa alebo revolúcia, ktorá ti ukáže za jdiný deň svet od základu zmenený. “
Veď signor Ciappelletto, najväčší pokrytec, akého nosila zem, je už hotový mních Timoteo z Machiavelliho Mandragory a tá bola vzorom Moliérovi pri písaní Tartuffa. A mních Alberto, ktorý využíva ženskú hlúposť, a fráter Cipolla, ktorý balamutí ľahkoverných Certalďanov brkom z krídla archanjela Gabrila, sú ďalšie výrazné charaktery, skazené a nahlodané do špiku kostí, skorumpované feudálnou cirkvou a štátom.
Nie je náhoda, že novely desiateho dňa Dekameronu vytvárajú tragickú paletu tejto spoločnosti. V poslednej novele Dekameronu Boccaccio v podstate najviac zarezal do chorého tela vládnucej vrstvy. Griselda je v podstate to dobré, to zdravé v ľudstve, čo vždy zachraňuje svet.
A pointa celého Dekameronu je otrasná, ako je otrasný Griseldin príbeh.