Boccacciov Dekameron je klasické dielo renesančnej literatúry.
Dekameron je grécke slovo. Znamená časový úsek desiatich dní, desať denníkov lásky. V prešmyčke slova Decamerone sa skrýva bližší názov : De amore n. c., De amore novellae centum, sto noviel o láske. Tak totiž nazval Dekameron prvý odpisovateľ Mannelli v roku 1384, Boccacciov súčastník. V slove Dekameron je teda skrytý skutočný názov knihy. Tento podtitul je veľmi pravdepodobný. Boccaccio ako všetci učenci a básnici humanizmu mali veľkú záľubu v slovnýh hrách a inotajoch každého druhu.
Dekameron je cyklus sto noviel, ktoré si rozoráva po desať dní desať mladých ľudí
( 7 dievčat a 3 mládenci) vo vilke na florentskom vidieku, kde sa uchýlili, aby v zábave a speve vyčkali vyčíňanie moru.
Pampinea, Fiammella, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifilé a Elissa – Panfilo, Filostrato a Dioneo sú postavy, z ktorých je každý deň jeden kráľom alebo kráľovnou, uvádza rozprávačov a spevákov a udáva tón svojmu dňu. Fiammettou je Maria d´Aquino (Boccacciova milenka) a Panfilom sám Boccaccio.
Opíšem teda aspoň dve novely :

Prvá, ktorú opíšem je piata novela zo šiesteho dňa.
Táto novela rozpráva ako sa právnik Forese a maliar Giotto vysmievali zo svojho škaredého vzhľadu.
Messer Forese di Azabbata bol malý veľmi škaredý muž. Bol malý a znetvorený. Ale napriek svojmu vzhľadu bol odborník v cirkevnom a občianskom práve. Všetci Florenťania si ho vážili.
Giotto bol obdarený veľkým maliarskym nadaním. Všetko vedel dokonale namaľovať, že mnohí ľudia nevedeli rozlíšiť obraz od skutočnosti. Giottovo umenie vzbudzovalo úžas krásy. Giotto sám však vzbudzoval úžas škaredosti.
Raz, keď sa vracali zo svojich usadlostí, mali spoločnú cestu. Obidvaja mali mechy s ovocím a obidvaja mali mirthy, čo krívali.
Po ceste im začalo pršať. Uchýlili sa u jedného sedliaka. Keď videli, že tak rýchlo neprestane pršať, požičali si od sedliaka staré klobúky.
Vyrazili na cestu.

Aby si ju skrátili, začali sa zhovárať.
Messer Forese počúval Giotta, ktorý vedel zaujímavo a pútavo rozprávať.
Keď messer Forese videl, aký je Giotto zahádzaný od blata, nepekný a odporný, nezdržal sa smiechu.
Povedal mu :„ Giotto, keby ťa teraz videl niekto cudzí, kto ťa nepozná, myslíš, že by uveril, že si najlepší maliar na svete? “
Ale Giotto mu odpovedal : „ Messer Forese, myslím si, že by uveril, len čo by sa pri pohľade na tvoj parsún presvedčil, že ty poznáš abecedu? “
A tak mu to Giotto vrátil aj s úrokami.

Druhá novela, o ktorej chcem rozprávať je posledná novela posledného dňa.
Gualtieri bol starý mládenec z rodiny markízov zo Saluzza. Ženy si vážil menej ako psy a kone, s ktorými chodil na poľovačku.
Oženiť sa nevhcel a tak ho vazali stále prehovárali. Povedal, že si počká na Kristove roky. Kristove roky prišli, ale on nie a nie sa oženiť.
Až ho nakoniec prehovorili.
Gualtieri si vybral za ženu dcéru sedliaka. Dohodol sa so sedliakom o sobáši. Gualtieri dal svojej buducej manželke ušiť šaty na mieru a prichystať hostinu. Keď prišiel svadobný deň, išiel po ňu do dediny. Volala sa Griselda.
Opýtal sa jej, či si ho chce vziať. Ona mu pokorne odvetila, že prijme všetko, čo jej ponúkne. Tak ju zobral za ruku pred dom a dal ju zobliecť do naha a obliekol jej šaty panej.
Všetkým povedal, že si ide Griseldu vziať za ženu.
Vzali sa a Griselda si na panstve počínala dobre, každého si získala svojími skutkami a správaním.
Griselda o niečo neskôr porodila dcéru.
Gualtierimu sa v hlave zahniezdila bláznivá myšlienka. Chcel vyskúšať Griseldinu trpezlivosť.
Predstieral, že sa hnevá, že mu porodila dcéru a potom povedal, že dá zabiť ich dcéru. Griselda to pokorne prijala a dala svoju dcéru sluhovi, ktorý ju mal zabiť.
Gualtieri nebol však taký bezcitný, akoby sa zdalo, ich dcéru nedal zabiť, ale dal ju na výchovu svojej príbuznej do Bologne.
Po rokoch Griselda znova porodila. Tentoraz to bol syn.
Gualtieri si zmyslel, že ju chce podrobiť druhej skúške.
Povedal jej, že vazali sa hnevajú, že im bude vládnuť sedliakov vnuk a tak sa rozhodol, že aj ich syna dá zabiť. Griselda to s ťažkým srdcom prijala. Gualtieri sana poslal na výchovu do Bologne.
O pár rokov si Gualtiri znova zaumienil, že Griseldu podrobí poslednej skúške.
Povedal,že sa s ňou rozvedie a zoberie si sebe rovnú.
Z Ríma mu prišiel falošný pápežský dišpent. Ukázal ho vazalom a tí ho odsúdili ako najväčšieho ukrutníka.
Ukázal ho aj Griselde. Tá to pokorne prijala a len v košeli sa vrátila k svojmu otcovi.
O oár dní Gualtieri oznámil, že bude svadba. Za ženu si vybral dcéru grófa z Panaga.
Griselde prikázal, aby upratala celý zámok. Tá splnila jeho prianie.
Gualtieri dal svoju dcéru a syna vychovávať príbuznej vydatej v rodine grófov z Panaga v Bologni.
Takže na svadbu prišla jeho dcéra.
Bola svadobná hostina a každý chválil Gualtierimu nevestu. Aj Griselda. Potom sa jej Gualtiri spýtal pred všetkými, čo si myslí o jeho novej žene. Griselda o nej veľmi pekne hovorila.
To Gualtieriho presvedčilo, povedal jeje pravdu a aj to, že ju ľúbi.

Tak sa potom všetci radovali.

Fransesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry hovorí : „ Ak otvoríš Dekameron, len čo dočítaš prvú novelu, cítiš, akoby si spadol z neba. Nie je tu vývoj, je tu odrazu katastrofa alebo revolúcia, ktorá ti ukáže za jdiný deň svet od základu zmenený. “
Veď signor Ciappelletto, najväčší pokrytec, akého nosila zem, je už hotový mních Timoteo z Machiavelliho Mandragory a tá bola vzorom Moliérovi pri písaní Tartuffa. A mních Alberto, ktorý využíva ženskú hlúposť, a fráter Cipolla, ktorý balamutí ľahkoverných Certalďanov brkom z krídla archanjela Gabrila, sú ďalšie výrazné charaktery, skazené a nahlodané do špiku kostí, skorumpované feudálnou cirkvou a štátom.
Nie je náhoda, že novely desiateho dňa Dekameronu vytvárajú tragickú paletu tejto spoločnosti. V poslednej novele Dekameronu Boccaccio v podstate najviac zarezal do chorého tela vládnucej vrstvy. Griselda je v podstate to dobré, to zdravé v ľudstve, čo vždy zachraňuje svet.
A pointa celého Dekameronu je otrasná, ako je otrasný Griseldin príbeh.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Giovanni Boccaccio Dekameron