Boccacciov Dekameron je klasické dielo renesančnej literatúry.
Dekameron je grécke slovo. Znamená časový úsek desiatich dní, desať denníkov lásky. V prešmyčke slova Decamerone sa skrýva bližší názov : De amore n. c., De amore novellae centum, sto noviel o láske. Tak totiž nazval Dekameron prvý odpisovateľ Mannelli v roku 1384, Boccacciov súčastník. V slove Dekameron je teda skrytý skutočný názov knihy. Tento podtitul je veľmi pravdepodobný. Boccaccio ako všetci učenci a básnici humanizmu mali veľkú záľubu v slovnýh hrách a inotajoch každého druhu.
Dekameron je cyklus sto noviel, ktoré si rozoráva po desať dní desať mladých ľudí
( 7 dievčat a 3 mládenci) vo vilke na florentskom vidieku, kde sa uchýlili, aby v zábave a speve vyčkali vyčíňanie moru.
Pampinea, Fiammella, Filomena, Emilia, Lauretta, Neifilé a Elissa – Panfilo, Filostrato a Dioneo sú postavy, z ktorých je každý deň jeden kráľom alebo kráľovnou, uvádza rozprávačov a spevákov a udáva tón svojmu dňu. Fiammettou je Maria d´Aquino (Boccacciova milenka) a Panfilom sám Boccaccio.
Opíšem teda aspoň dve novely :

Prvá, ktorú opíšem je piata novela zo šiesteho dňa.
Táto novela rozpráva ako sa právnik Forese a maliar Giotto vysmievali zo svojho škaredého vzhľadu.
Messer Forese di Azabbata bol malý veľmi škaredý muž. Bol malý a znetvorený. Ale napriek svojmu vzhľadu bol odborník v cirkevnom a občianskom práve. Všetci Florenťania si ho vážili.
Giotto bol obdarený veľkým maliarskym nadaním. Všetko vedel dokonale namaľovať, že mnohí ľudia nevedeli rozlíšiť obraz od skutočnosti. Giottovo umenie vzbudzovalo úžas krásy. Giotto sám však vzbudzoval úžas škaredosti.
Raz, keď sa vracali zo svojich usadlostí, mali spoločnú cestu. Obidvaja mali mechy s ovocím a obidvaja mali mirthy, čo krívali.
Po ceste im začalo pršať. Uchýlili sa u jedného sedliaka. Keď videli, že tak rýchlo neprestane pršať, požičali si od sedliaka staré klobúky.
Vyrazili na cestu.