Zamýšľa sa tiež nad tým, prečo vždy rýchlo zbohatnú tí, ktorí sú k vládnucim najbližšie a že v ich čestnosť nikdy neuverí.

Do čoho nás vodil ten náš kráľ?
Pre slávu mena svojho obetoval ľud!
A koľko vrážd sa dialo v mene kráľovskom!
Bol dnešný kráľa druh mu zajtra nepriateľ,
Pretože veľmi vzrástla jeho obľuba.
Veď tí len mohli ticho spať a žiť,
čo boli ako psi a päty lízali.
Vždy nebol múdry ten, koho sme mali v čele,
A budúcnosť ho často prekliala.
Je lepší dnešný svet, že kráľa zosadil. (43)

Tú pravdu nikto nikdy nezničí.
Že každý dobro vlasti s vlastným dobrom spojí.
Prečo vždy blízki kráľovi tak rýchlo zbohatnú?
Neverím v poctivosť tých, čo tak bohatnú,
O svojej keby cti hocako vraveli. (44)







Barnabášova pieseň v závere epilógu otvorene obžalúva mocných z neľudskosti a ľahostajnosti voči obyčajnému človeku. Vyzýva k sociálnej aj spoločenskej rovnosti.

Ach páni, ach páni, Ach páni, ach páni,
Prebuďte svedomie, srdcia si vezmite,
Keď vy môžete byť ľuďmi, do rán Ukrižovaného
Prečo by ja nie? Viac klincov nebite. (45)

Táto Barnabášova výzva sa však nestretáva s porozumením. Je vysmiaty panskou spoločnosťou a plačúc ostáva stáť v knižnici. Kompozícia a štýl


Veršovaná dráma (veselohra) Tanec nad plačom sa skladá z troch obrazov, prológu a epilógu. Celý dej vychádza z konfliktu medzi svetom meštiakov a svetom šľachty z obdobia feudalizmu. Práve vďaka veľmi nepravdepodobným zápletkám vychádzajúcich z tejto situácie nadobúda dielo po úvodnom prológu charakter frašky.
Tanec nad plačom má vnútornú výstavbu klasickej drámy. Expozíciou je prológ, kde sa po prvý krát stretáme so šľachticmi. Dej sa zauzľuje príchodom šľachticov na prízemie kaštieľa a stretnutím sa s domnelým kráľom. Vyvrcholenie deja (kríza) nastáva privolaním policajného inšpektora Trdlíka, a keď sa gróf Richard chystá splatiť túto urážku svojím kordom. V treťom obraze nastáva vysvetlenie nedorozumenia a šľachtici sa vracajú späť do knižnice. V epilógu ešte vyrieknu svoj názor na súčasný svet. Keďže toto dielo vznikalo počas druhej svetovej vojny, autor si nemohol dovoliť vysloviť svoju kritiku priamo. Svoj nesúhlas musel preto ukryť do životných múdrostí a aforizmov vyslovených ústami jeho postáv. Rôzne postavy v tomto diele používajú rôzny jazyk. Jazyk šľachticov znie archaicky, využíva inverziu, metafory a poetizmy. Na druhej strane jazyk rodiny Kráľovcov nie je v ničom výnimočný. Jazyk policajného inšpektora Trdlíka je zas plný komplikovaných úradníckych výrazov, no v bežnej reči sa táto postava zmôže len na niekoľko neustále sa opakujúcich fráz. Jazyk bol použitý na priblíženie charakteru postáv. Podobne ako u Trdlíka môžeme tento jav sledovať aj pri tajomníkovi Pyskovi. Celý jeho rečový prejav je vlastne len pritakávaním na každé slovo a opakovaním po svojom nadriadenom.