Prirodzenú zdvorilosť Grófa Richarda pokladá za pretvárku a šľachticov považuje najprv za zlodejov a neskôr za bláznov.

.. To mi nik nenahovorí, že sú to diplomati. Ja hovorím, keď je niekto samá poklona, samá ochota, keď niekto kurizuje starým ženám, tak je alebo zadĺžený, alebo gauner. (14)

To, čo si myslí zvyčajne povie aj nahlas- vo svojom postavení si to môže dovoliť. Svojmu neschopnému a podlízavému asistentovi – Dr. Pyskovi otvorene do očí povie, čo si o ňom myslí.


Kráľ: Vy ste doktor práv?
Pysk: Prirodzene pán generálny riaditeľ.
Kráľ: Z toho vidieť, že sú nie len korunovaní somári, ale aj diplomovaní somári. A tí sú nebezpečnejší.

...Ja si vás držím ako príznak čias, rozumiete? Aby moje deti videli ako vyzerá človek, ktorý na všetko prikývne. Ja môžem robiť, čo chcem, a vy za mnou budete chodiť ako pes. Chápete? Ticho! Vy ste z tých, čo boli vychovaní ako psy, a preto celý život nebudete vedieť nič iné, len štekať a krútiť chvostom. Ticho! Viete vy, čo je myslieť? Neviete. Ticho! Vy ste z tých, čo im stačí klobúk, a hlava je vedľajšia. .. (15)

Svojimi názormi na vzdelanosť Kráľ vystihuje postoje pravdepodobne väčšiny príslušníkov svojej spoločenskej vrstvy. Peniazom jednoznačne pripisuje väčšiu dôležitosť, ako inteligencii. .. Ten, kto nemá nič, chce byť aspoň bohatý duchom. Len keď má niečo viac, ako ten druhý. Taká už je ľudská nátura. Čoho viac, je už vedľajšie. Je lepšie, keď sú to peniaze, ale keď nie, musí stačiť inteligencia. A kto nemá ani to, ani ono. Ešte vždy to môže sprobovať v politike. (16)

Tvrdí, že dnes sa patrí „hovoriť o niečom a nerozumieť tomu“. Dnes nikto ničomu nerozumie, a predsa to ide. Síce nadol, ale to je jedno. Keď letíš zo stromu, spadneš práve tak, keď vieš niečo o voľno páde, ako keď o ňom nevieš nič. (17)

Kráľ kupuje obrazy, aj keď by sa bez nich pokojne zaobišiel. Nevyzná sa v umení, no obrazy kupovať musí- inak by bol „v slušnej spoločnosti nemožný“. Keby svoj postoj prejavil verejne, ostatní (aj keď podľa jeho názoru si myslia to isté) by ho vyhlásili za „nekultúrneho tvora.“
V postave Aristida Kráľa autor zobrazil všetky zlé vlastnosti meštiackej spoločnosti svojej doby, ktorá sa síce svojim povýšeneckým a namysleným správaním od tej z pred 300 rokov veľmi nelíšila, no čo sa však týka vzdelanosti, či spoločenského správania sa bola na omnoho nižšej úrovni.



Rozália Kráľová


Ako manželka Aristida Kráľa sa na manžela v mnohom podobá. Vyznáva rovnaké hodnoty, ako jej manžel. Je panovačná a v hádkach s manželom musí mať vždy posledné slovo.
Ale vlastne, aké reči.