- 1. časť je lyrickoepická a 2. reflexívno-symbolická
Slovensko mladé, rodisko moje
aj mohyla mojich kostí,
v tebe mám pekných obrazov dvoje,
aj dvoje veľkých ľúbostí.
Ako je krásna tá moja deva,
aká k nej ľúbosť vo mne horieva
tak ty, a k tebe otčina.
Ako tys pekná krajina moja
ako mladistvosť milá mi tvoja
tak pekná milá Marína.

Chcel bych vás objať kraje, rodiny
náručie úzke, šíri cit,
jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť.
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať.
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať.

A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!

Po strate Márie :
Víla ty zostaň tam v svojom nebi
mňa ešte zemské viažu potreby
a vlasť moja je na zemi.

Láska k žene a láska k vlasti sú dve hodnoty, ktoré si vzájomne neprekážajú:

Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine
a obe v jednom objímať.

Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Keď sa Marína mení na vidinu, básnik ju nenasleduje:

A ľúbosť? - ľúbosť k deve umrela,
keď umrela moja deva;
Víla! ty zostaň tam v svojom nebi -
mňa ešte zemské viažu potreby
a vlasť moja je na zemi!.