Alexander Solženicyn Jeden deň Ivana Denisoviča

Kompozícia: bez členenia na kapitoly

Žáner: novela

Literárne obdobie: literatúra po roku 1945 (ruská)

Rok vydania: 1962

Motto: „Človek drhne ako kôň, ani nemá kedy porozmýšľať, ako sa sem dostal a ako odtiaľto odíde. (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 59)

Kedy a kde sa odohráva dej: v januári 1951 v pracovnom tábore na Sibíri

Zhrnutie: Autor čerpá zo svojich vlastných skúseností z pracovného tábora a opisuje jeden deň v živote trestanca od budíčka do večierky.

Jeden deň Ivana Denisoviča - jeden deň trestanca s označením „Šč-854" v 104. brigáde pracovného tábora


Postavy:

Ivan Denisovič Šuchov
- trestanec
- odsúdený za vlastizradu, podpísal nepravdivú výpoveď, len aby si mohol „ešte aspoň trocha požiť"
- vo februári 1942 na Severozápadnom fronte obkolesili ich armádu a Nemci ich chytali a zajímali. Šuchov po pár dňoch ešte so štyrmi ušiel. Zo zajatia sa vrátili iba dvaja a povedali, že idú z nemeckého zajatia, čo bola chyba. Vo výpovedi musel uviesť, že sa vzdal do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a späť sa vrátil iba preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká tajná služba. Aká to však bola úloha, nevedel vymyslieť ani Šuchov ani vyšetrujúci sudca.
- odsúdený bol na desať rokov (vtedy dávali jednotne 10, potom zase jednotne 25) a odsedel si už 8
- najprv sedel v obyčajnom väzenskom tábore (v Usť-Ižme) a teraz si odpykáva trest v Osobnom politickom
- doma nechal manželku a deti avšak, na domov často nemyslí, lebo niet kedy.

Je totiž treba pracovať a zaoberať sa inými vecami - kde schovať zvyšný chlieb, aby ho nenašli, kde sa zahriať, ako zohnať viac jedla …
- po toľkých rokoch už Šuchov vie čo a ako robiť, aby človek prežil

Andrej Prokofievič Ťurin
- vedúci brigády, tiež trestanec
- robí pre svoju brigádu veľa, zháňa im lepšie roboty, vybavuje vyššie percentá - vie v tom chodiť, vie kedy a kde podplatiť
- nestráni sa ani roboty, nepovyšuje sa

Pavlo
- asistent vedúceho
- robí iba keď mu to prikáže Ťurin

Bujnovskij
- kapitán
- pracovitý
- dostal 10 dní trestu, lebo sa ohradil, keď dozorcovia zobliekali z trestancov na mraze všetko, čo nebol prikázaný odev

Aľoška
- Šuchovov sused, babtista
- robil všetko, čo mu ostatní prikázali, zdvorilý, poddajný, pokorný
- stále čítal evanjelium


Dej:

O piatej ráno zaznel budíček a Šuchov, ktorý vždy vstával podľa neho (trochu si privyrábal - šil, zametal, robil, čo bolo treba) tentoraz ostal ležať ešte chvíľu v posteli, lebo sa necítil dobre - drvila ho zimnica. Dozorca mu udelil „karcer", napriek tomu, že ešte nebol nástup, lebo ho našiel v posteli. Avšak nakoniec mu len dali umyť dlážku v dozorcovskej izbe. Bolo - 27 stupňov a on sa necítil dobre. Potom išiel na raňajky, ktoré mu strážil kolega. Po raňajkách, ktoré spočívali v žbrnde z červenej kapusty a kaše z magary, išiel za doktorom a chcel sa dať vypísať na maródku. Nepatril medzi ulievačov a hoci to vedel aj doktor, vypísať ho nemohol, aj keď Šuchov teplotu mal, lebo v ten deň už dvoch ľudí vypísal. Nasledovala prehliadka a počítanie (2x ako vždy) a pod dozorom samopalov vydali sa na cestu za prácou. Ani oni sami nevedeli, že kam idú tento krát, akú prácu im vedúci vybavil. Okolo ôsmej sa dostavia do autodielní a kým ich vedúci ešte čosi vybavuje, ohrievajú sa, posedávajú len tak po zemi. Potom vedúci zadelí robotu a Šuchov sa ponorí do práce. Zatĺkajú okná, betónujú múry … ani sa nenazdajú a je šesť hodín - čas vrátiť sa späť do zóny. Jeden človek však chýba, čo spôsobí polhodinové zdržanie. Po návrate znova prehliadka a potom vytúžená večera. Niežeby bola taká dobrá, ale aspoň niečo teplé do brucha. Nasledujú už len 2 nástupy (zase počítanie) a večierka.


„Šuchov už nemá ani omrvinku tabaku, ani nádej zohnať ho prv ako dnes večer - je celý napätý od očakávania, a po tomto zvyšku cigarety túži teraz azda väčšmi, ako po samej slobode …" (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 25)

„Nuž taký je už život trestanca, Šuchov si už na to zvykol: večne musíš číhať, aby ti neskočili na krk …" (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 29)

„Ešte ani tá trestancova myšlienka nie je slobodná, jednostaj sa vracia k tomu istému, jednostaj sa krúti dookola: nenamacajú mi chlieb v matraci? Uznajú ma večer na maródke? Zatvoria kapitána či nezatvoria? …" (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 35)

„V táboroch a väzeniach si Ivan Denisovič odvykol rozhutovať, čo bude zajtra, čo o rok, čo dá jesť žene, deťom. O všetkom zaňho rozhodovala vrchnosť - a tak je to vari aj ľahšie." (Solženicyn, A.: Jeden deň Ivana Denisoviča. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, str. 37).