Potom ide k otcovi Augierovi a ten mu predá fľaše šampanského a pošle ho k susedovi sklenárovi požičať si poháre. Keď príde domov, penzión je prázdny a on si otvorí šampanské, avšak tri poháre sa mu rozbijú v rukách. Potom počuje s izby susediacej s jeho nejaké zvuky, odsunie skriňu a vidí tam tajný prechod. Zistí, že je do Danielina izba a ona k nemu cez tajný priechod príde. Zbalia zvyšné šampanské a poháre a odchádzajú k jej priateľke Mauricette. Ona je práve psychicky na dne, pretože jej milenec, advokát, ju mal predstaviť svojej rodine a nesplnil to. Chcela už aj spáchať samovraždu, ale dávna priateľka Daniela ju zachránila.
Oblečú sa do pyžama, popíjajú pod stolom šampanské a potom Bartolomej zaspí a oni kecajú. Ráno, keď Mauricette robí raňajky, chce Daniela, aby ju Bartolomej objal.
Tu sa končí Slzičkove rozprávanie. Pridá Jarmile ešte pár slov o láske.

„Lebo je všetko pravda, čo som vám rozprával. Som kadlubom prázdnym, dutým kadlubom lásky, o ktorej som vám rozprával, a po rokoch ešte jednej lásky, o ktorej rozprávať si nikdy netrúfam. Žiť ako vdovec po láskach, ktoré žijú, nie z mojej viny ani z ich viny k iným mužom pristali, to je pre mňa dosť." (Tatarka, D.: Prútené kreslá. Smena, Bratislava 1963, str. 134).