Na smrť unavený, vyhladovaný, zoslabnutý rozmýšľal o úteku. Silu mu dodalo dunenie diel a samopalov. Úderom lopaty zneškodnil strážneho a dal sa na útek. Našli ho partizáni. V prvú povojnovú jar na druhom brehu Jelanky sa stretol spisovateľ s vysokým zhrbeným chlapom, ktorý za ruku viedol chlapca. Bol to Andrej Sokolov a sirota Ivan. Za 2 hodiny, ktoré mu bolo treba čakať na čln, Sokolov vyrozprával svoj osud. Pochádzal z Varonežskej gubernie. Za občianskej vojny bojoval v Červenej armáde. Otec, mama a sestra zomreli od hladu, nikoho nemá. Vyučil sa za zámočníka a oženil sa mladý. Vzal si sirotu Irinu. Mal syna a dve dievčatá. Žil pokojným životom. Postavil si domček neďaleko závodu na lietadlá. Prišla vojna a narukoval. Vojakov sformovali na Ukrajine, kde mu pridelili nákladné auto. V 42. ho zajali .Od prvého dňa zajatia sa rozhodoval utiecť. Koncom mája kopali hroby pre mŕtvych. Odhodil lopatu a ušiel do krovia a rovno za východom slnka. Na štvrtý deň ho chytili. Opísal svoje chtenie: „Najprv ma zbili z celej sily, potom nahuckali psov, a lietali zo mňa zdrapy kože s mäsom.Nahého zaliateho krvou ma privizli do táabora.“ Mesiac sedel vo väzení. Podrobne opisuje útrapy zo zajatia. „A bili nás tie prekliate hyeny a cudzopasníci tak, ako u nás nebijú nikdy ani dobytok. Aj päsťami bili, aj nohami kopali, gumovými obuškami bili a železom sšelijakým, čo im do ruky prišlo, nehovoriac už o pažbách pušiek a rozličnom dreve.“ Prešiel ako zajatec takmer celé Nemecko. Zažil poníženie zajatca fašistami. Za deň museli vykopať 4 kubíky zeminy. Bolo to nad jeho sily. Andrej nevládal a povedal nahlas, čo si myslí, že 4 kubíky sú veľa. Veliteľ tábora si ho zavolal k sebe. Za poníženie, ktoré sa mu dostalo si vyslúžil chlieb, s ktorým sa podelil s ostatnými zajatcami. V zajatí robil šoféra jednému fašistovi-majorovi z Postupina do Berlína. „Och bol, že to výžratý fašista! Krátky, bruchatý, do šírky meral to čo do výšky, a aj odzadu plecitý ako riadna žena.“ A práve tam sa pokúsil útek. Major si zvykol dosť vypiť a raz to Andrej využil a v polospánku ho zneškodnil. Potom zobral auto a pustil sa na útek. Dostal sa k ruským vojakom a odovzdal im nemeckého majora, ktorý im poskytol dôležité strategické informácie. Za svoj čin bol navrhnutý na štátne vyznamenanie. Prišiel mu list v ktorom mu písal sused že jeho rodina je mŕtva. Bol zničený ale ešte mal nádej že žije jeho syn Anatolij. Náplasť na ranu osudu dostal keď sa mu ozval jeho syn. No jeho radosť netrvala dlho. Práve 9. mája, v Deň víťazstva nad fašizmom, jeho syn zahynul.