Miachail Šolochov Osud človeka

Michail Alexandrovič Šolochov – OSUD ČLOVEKA

Autor:
Šolochov sa narodil 24.5.1905.Bol ruský sovietsky prozaik a významný činiteľ. Získal Nobelovu cenu za celoživotné dielo. Vyrástol na Done, kde sa aj priamo zúčastnil v občianskej vojne. Osudy donského kozáctva mu poskytli látku na väčšinu prozaických diel., ktoré sa stali jedným zo zákl. kameňov epiky soc. realizmu. Lit.činnosť začal ako člen skupiny Moldaja gvardija. Prvá poviedka: Materinské znamienko. Do popredia sa dostal zbierkami Donské poviedky a Azúrová step. Námet čerpá z posledného obdobia obč. vojny a zdôrazňuje real.obraz triedneho boja. Najznámejšie dielo: Tichý Don- 4 časti. Historický pohyb je tu zachytený v jednote človeka, prírody a spoločnosti. Obraz vytvárajú osudy jednotlivcov i sociálnych skupín. Autor zlučuje psych. A soc.motivovanú tragédiu hl.hrdinu s hist.optizmom založeným na myšlienke víťazstva. Cez veľkú vlasteneckú pôsobil ako redaktor Pravdy. Ďalšie diela: Nauka nenavisti, Bojovali za vlasť-ndokončené, Človek a literatúra-zbierka prác.

Osud človeka:

Hl. postavy:
Šolochov - vojenský korešpondent Pravdy
Andrej Sokolov - bojovník, ktorý stratil ženu, deti a našiel sirotu – nového syna Ivana

Spoveď Andreja Sokolova začína predvojnovým životom, lúčením s rodinou, odchodom na front, potom nasleduje vojna a zajatie, útek zo zajatia, správa o smrti rodiny, synov pohreb v posledný deň vojny a napokon stretnutie s novým synom, s vojnovou sirotou. Osudom človeka završuje svoju tvorbu o Veľkej vlasteneckej vojne. Šolochov v úvode opisuje príbehy donských kozákov v občianskej vojne ako aj ich lásku k vlasti a nenávisť k fašistom a odhodlanie proti nim bojovať. V prvé dni Vlasteneckej vojny v kozáckych kolchozoch pracujú muži, ženy, deti aby včas sa nová úroda dostala do skladov, sýpok. Vyzbrojený ceruzkami, zápisníkmi a ľahkými guľometmi sa spisovateľ dostáva na front. Dostáva sa k útočiacej jednotke veliteľa Kozlova. Generál Kozlov je starší muž, ktorý bojuje už v piatej vojne. Kedysi bol roľníkom a od osemnásteho roku je vojakom. Tam sa stretol s poručíkom Gerasimovom, ktorý podrobne rozpráva o nepriateľskom tankovom útoku, ktorý jeho prápor úspešne odrazil. Pri pohľade na nemeckých vojakov prestal rozprávať, zbledol a začal sa chvieť. Pred vojnou bol mechanikom v jednom závode na Sibíri. Stroje do závodu dostávali z Nemecka. Boli kvalitné. Keď vypukla vojna, odišiel na front. Dostal sa do zajatia. S prestávkami opisoval strašný príbeh zo zajatia.

Na smrť unavený, vyhladovaný, zoslabnutý rozmýšľal o úteku. Silu mu dodalo dunenie diel a samopalov. Úderom lopaty zneškodnil strážneho a dal sa na útek. Našli ho partizáni. V prvú povojnovú jar na druhom brehu Jelanky sa stretol spisovateľ s vysokým zhrbeným chlapom, ktorý za ruku viedol chlapca. Bol to Andrej Sokolov a sirota Ivan. Za 2 hodiny, ktoré mu bolo treba čakať na čln, Sokolov vyrozprával svoj osud. Pochádzal z Varonežskej gubernie. Za občianskej vojny bojoval v Červenej armáde. Otec, mama a sestra zomreli od hladu, nikoho nemá. Vyučil sa za zámočníka a oženil sa mladý. Vzal si sirotu Irinu. Mal syna a dve dievčatá. Žil pokojným životom. Postavil si domček neďaleko závodu na lietadlá. Prišla vojna a narukoval. Vojakov sformovali na Ukrajine, kde mu pridelili nákladné auto. V 42. ho zajali .Od prvého dňa zajatia sa rozhodoval utiecť. Koncom mája kopali hroby pre mŕtvych. Odhodil lopatu a ušiel do krovia a rovno za východom slnka. Na štvrtý deň ho chytili. Opísal svoje chtenie: „Najprv ma zbili z celej sily, potom nahuckali psov, a lietali zo mňa zdrapy kože s mäsom.Nahého zaliateho krvou ma privizli do táabora.“ Mesiac sedel vo väzení. Podrobne opisuje útrapy zo zajatia. „A bili nás tie prekliate hyeny a cudzopasníci tak, ako u nás nebijú nikdy ani dobytok. Aj päsťami bili, aj nohami kopali, gumovými obuškami bili a železom sšelijakým, čo im do ruky prišlo, nehovoriac už o pažbách pušiek a rozličnom dreve.“ Prešiel ako zajatec takmer celé Nemecko. Zažil poníženie zajatca fašistami. Za deň museli vykopať 4 kubíky zeminy. Bolo to nad jeho sily. Andrej nevládal a povedal nahlas, čo si myslí, že 4 kubíky sú veľa. Veliteľ tábora si ho zavolal k sebe. Za poníženie, ktoré sa mu dostalo si vyslúžil chlieb, s ktorým sa podelil s ostatnými zajatcami. V zajatí robil šoféra jednému fašistovi-majorovi z Postupina do Berlína. „Och bol, že to výžratý fašista! Krátky, bruchatý, do šírky meral to čo do výšky, a aj odzadu plecitý ako riadna žena.“ A práve tam sa pokúsil útek. Major si zvykol dosť vypiť a raz to Andrej využil a v polospánku ho zneškodnil. Potom zobral auto a pustil sa na útek. Dostal sa k ruským vojakom a odovzdal im nemeckého majora, ktorý im poskytol dôležité strategické informácie. Za svoj čin bol navrhnutý na štátne vyznamenanie. Prišiel mu list v ktorom mu písal sused že jeho rodina je mŕtva. Bol zničený ale ešte mal nádej že žije jeho syn Anatolij. Náplasť na ranu osudu dostal keď sa mu ozval jeho syn. No jeho radosť netrvala dlho. Práve 9. mája, v Deň víťazstva nad fašizmom, jeho syn zahynul.

Andrej ho pochoval v cudzej nemeckej zemi. Po vojne býval u priateľa v Urupinsku, kde pracoval ako vodič. Pri bufete, kde sa vždy zastavil najesť sa, vídaval malého chlapca. Oslovil ho Ivanko, čím uhádol jeho meno. Hneď si ho obľúbil a zobral ho k sebe. V „Slove o vlasti“ Šolochov opisuje obdobie kolektivizácie a lásku k rodnej zemi.
Zdôraznil osud prostého sovietskeho človeka vo vojne a jeho chápanie základných hodnôt života v nezmieriteľnom boji proti fašizmu.
Autor píše celé dielo v prítomnom čase, aby priblížil a zrýchlil spád deja a aby si čitateľ lepšie zatiahol do deja. Celý román je socialistická propaganda a hlavne opisovanie ruskej bojovnosti a vlastenectva.