"Obidvaja trpeli, no aj tu sa prejavilo také časté nedorozumenie: ich utrpenie, hoci bolo také podobné, miesto aby ich zbližovalo, ich navzájom odďaľovalo. Jediným rozdielom medzi nimi bolo, že starší brat vedel, že mladý trpí, pokým Peter sa nazdával, že je sám so svojím utrpením a že niet na svete nikoho, komu by sa s ním zdôveril". Peter bol 18-ročný Hamlet, ktorý potreboval svojho Horácia, dôverného priateľa. Nerozumel si však so svojimi rovesníkmi. Vojna ho odtrhla aj od nich. "Predčasná skúsenosť spálila ich ilúzie:.. Každý deň prinášal nejaké nové udania..., lebo vláda odmeňovala a podnecovala horlivosť vlasteneckých udavačov." Peter trpel utrpením vesmírnym. Nechápal ešte svet a jeho rozbroje. A práve uprostred pochmúrnych myšlienok prenikol k nemu záblesk života - v parížskom metre po prvýkrát uvidel dievčinu, ktorá, "Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila."
"Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to Ona."
"Toho večera, keď sa Peter vrátil domov, všetky otázky o živote a smrti zmĺkli."
Peter intenzívne prežíval prvé vzruchy lásky, znásobené hrozbou vojny - "...láska sa v ňom zrodila pod krídlami smrti." Kým sa Paríž zviecha z posledného náletu. Peter bol zaujatý len svojím vnútrom, mysliac na dievčinu, ktorá ho očarila. Náhoda im pomohla opäť sa stretnúť pri schodoch Mosta umierania, ale kým sa Peter spamätal, opäť mu zmizla. Po týždni sa stretli v Luxemburskej záhrade a tam sa jej prvýkrát prihovoril. "- Ako sa voláte?
- Lucia. - Pekné meno. Pekné ako dnešný deň!"
Dozvedel sa, že Lucia chodí denne do múzea, lebo amatérsky maľuje pre peniaze len málo vydarené gýčovité reprodukcie slávnych diel, alebo zhotovuje portréty podľa fotografií. Svoje štúdiá na umeleckopriemyselnej škole nedokončila. "Pozrela na jeho zarazenú tvár, na ktorej pohrával dobrácky úsmev materinskej irónie, ten milý meštiansky synček, ktorému všetko v živote bolo také ľahké a ktorý nechápe, že človek musí robiť mnohé ústupky, aby..." vyžil. Ešte viac ho vydesila predstava, že Lucia by ochotne pracovala aj v muničnej továrni tak ako jej matka, keby nemala inú možnosť. Chce predovšetkým žiť a zažiť trochu šťastia. Ich vzájomné stretnutia boli čoraz častejšie, sprevádzal ju po Paríži, keď chodila predávať obchodníkom svoje obrazy. Počas chladných februárových dní našli svoj útulok v kostole, kde sa tíško zhovárali o všedných veciach, len nie o vojne. "Ani jednému.. z týchto úbohých detí neprišiel na um ani tieň myšlienky, ako uniknúť osudu, ktorý ich mal oddeliť.