Albert Camus Mor

Mor je do detailu presná reportáž o udalosti, ktorá sa nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni trpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď sú vyhliadky na víťazstvo nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však určite hlboko ľudské. Mor je vrcholné dielo A. Camus-a, jeden z trvalých pamätníkov protifašistického odporu a svedectvo o hodnote a životnosti humanistických ideí. V boji proti moru sa s až prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia čelia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet – svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky. Keďže je dielo písané ako tragédia v piatich aktoch (vo forme románu), sú i hlavné postavy stelesnením určitých ideí, či názorov. Osoby vystupujúce v diele nepredstavujú reálne a rozporne konajúcich ľudí, sú typizované. Napríklad hlavná postava – doktor Rieux je predstaviteľom činnej morálky pomoci, ktorú sám zdôvodňuje potrebou byť človekom. Rieux:„Mne záleží na tom, byť človekom.” Kňaz Paneloux predstavuje kresťana, ktorý plne prijíma svoj „osud”, a smrť ľudí je pre neho iba výzvou k ešte väčšej viere. Pomocou vytvorenia rôznych postáv autor pozoruje a skúma ich reakciu pred bezprostrednou hrozbou smrti. Keďže sú ale postavy stelesnením rôznych filozofických smerov, typov konania atď., autor vlastne preveruje tieto systémy v praxi, podriaďuje ich „krstu ohňom”. Kým kňaz Paneloux v oboch svojich hlavných kázaniach úplne prijíma absurdný osud ľudskej existencie, doktor Rieux zo všetkých síl bojuje proti šíriacej sa epidémií. Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele vynikajúcim spôsobom spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu. I v tomto diele je základnou myšlienkou humanizmus. Autor vyjadruje svoj jednoznačný odpor voči vojne a násiliu.

Jeho humanizmus však stráca optimistické rysy a stáva sa až pochmúrne tragickým, najmä v názoru na človeka ako na „absurdnú bytosť”, odsúdenú k smrti. Autor nerozmýšľa nad smrťou preto, aby ju schválil ako nutnú súčasť osudu, ale preto, aby vyvolal v človeku protest proti smrti, ktorá urobí rázny koniec všetkým ľudským snaženiam. Rieux:„Ešte stále som si nezvykol na pohľad na umierajúceho.”

Aby čitateľ lepšie pochopil podstatu diela uvádzam nasledujúci dialóg. Tarrou: „Vaše víťazstvo bude vždy iba provizórne, v tom je ten háčik.” Rieux: „Viem to, ale to nie je dôvod aby som prestal bojovať.” Tarrou: „Nie, to nie je dôvod. Ale viem si predstaviť, čím je pre vás tento mor.” Rieux: „Áno...nekonečnou porážkou.”

Tu sa ukazuje konflikt činného postoja s rizikom nekonečnej porážky a zároveň hľadisko pacifistu, ktorý má ruky čisté iba preto lebo nič nerobí. Rieux nepozná dôvody pre ktoré by mal prestať bojovať proti moru práve preto lebo chápe nekonečnú porážku, ktorú pripravuje smrť všetkému ľudskému snaženiu, lebo chápe polohu v ktorej môže byť činnosť i nečinnosť považovaná za rovnako absurdnú. To však nemení nič na nutnosti boja. Autor sa prikláňa k ofenzívnej, spoločensky angažovanej pozícií boja. Pritom nie je prvý, ani posledný humanista, ktorý spája činný postoj so skepsou a pesimizmom, týkajúcich sa cieľu ľudského života.