Odľahlo mu, že ho neupodozrievajú z vraždy. V tej chvíli, keď si po dlhom čase mohol vydýchnuť a uvoľniť sa, vyplávali na povrch jeho pocity viny- už-už chcel Nikodimovi Fomičovi (vyslúchajúcemu) povedať všetko o vražde Aľony Ivanovny. V hĺbke duše cítil, že ho to rozožiera a že sa toho musí zbaviť. ,,A čo bolo najtrýznivejšie- bol to skôr pocit než vedomie, než poznanie, bezprostredný pocit, najmučivejší pocit zo všetkých pocitov, čo v živote zažil.“11 To nutkanie bolo také silné, až si vstal, že všetko povie, keď sa zarazil a odpadol. Neuvedomil si, že je chorý a jeho telo toľké zachádzanie nevydržalo. Policajti mu pomohli vstať. Vypočul si ich rozhovor a vražde a o tajomnom vrahovi, ktorému sa podarilo zázrakom utiecť. V tej chvíli ich všetkých znenávidel, pretože dobre vedel, že hovoria o ňom. Zhnusil sa aj sám sebe, keď počul pomenovanie jeho činu pravými slovami. Znenávidel sa za to, čo vlastne spôsobil. Tieto myšlienky však boli ihneď potlačené, uvedomil si, že nemá čas zamýšľať sa nad triviálnymi abstraktnými vecami. Spáchal zločin a uvedomuje si, že nastal čas, aby svoj čin zahladil pred ostatnými. Hneď, ako prišiel domov, vybral všetky ulúpené veci zo skrýše a rozbehol sa skryť ich niekde von. Vtedy si začína uvedomovať celú zbytočnosť svojho zločinu. S odporom zistil, že vražda Aľony Ivanovny sa vymyká z jeho teórie. Pôvodne chcel zabiť, aby si zaručil prijateľnú budúcnosť. Pôvodne mali byť všetky peniaze určené na dobrú vec…. Pôvodne mu svedomie nemalo pripomínať jeho čin… So zdesením zisťuje, že všetko je inak. Veď ani neolúpil dosť prostriedkov na zaručenie šťastnej budúcnosti. A keď už zabil a lúpil, prečo sa nepozrel do mešteka, prečo sa neteší z úlovku? Raskoľnikov: „Ak si to všetko urobil z rozvahou, a nie ako idiot, ak si naozaj mal určitý a pevný cieľ, ako to, že si doteraz ani len nenazrel do mešteka a nevieš, čo si získal, kvôli čomu si vlastne podstúpil všetky muky a vedome si spáchal takú odpornú, podlú a ničomnú vec?“12Vtedy začala Raskoľnikovom lomcovať neutíchajúca nenávisť voči sebe, voči svojim ideálom a voči všetkému, čo videl. To už jeho podvedomie ho dobiedzalo a doliehalo, že celá vražda nemala zmysel. Raskoľnikov bol zo všetkých svojich myšlienok priveľmi zmätený a rozrušený. Všetky jeho nálady boli násobené zlým zdravotným stavom- celý sa triasol v zimnici a jeho telo ho prestávalo poslúchať.
Po tom, ako schoval celý lup, navštívil svojho kamaráta Razumichina. Návšteva uňho bolo len Rodionove gesto samému sebe, že všetko je v poriadku.