Treba poznamenať, že Raskoľnikov sa priebehom diela mení a preto aj jeho správanie k rodine sa menia. Po ich príchode do Petrohradu ich privítal chladne. Raskoľnikov: „Nemôžem, nemôžem“, opakoval podráždene, „netrápte ma! Dosť už .. choďte! Nemôžem!“50, dokonca vyhlasuje, že ich nenávidí aj keď ich miloval. Ako však môže znenávidieť rodinu, ktorú nadovšetko miloval? Nie, on ju nezačal nenávidieť, on len nechcel, aby trpeli s nim, svoj kríž chcel niesť sám, bez toho, aby ním zaťažil svojich najmilších. V závere si s matkou padli do náručia a pri rozlúčke s Duňou si želal, aby bola šťastná s Razumichinom a aby sa postarala o mamu, keď pri nej nebude. Jednoducho, chcel pre svoju rodinu len to najlepšie.
Z tohto môžeme vyvodiť záver, že aj keď Raskoľnikova mesto zmenilo, na jeho nekonečnej láske k rodine sa nezmenilo nič.




Raskoľnikovov vzťah k Soni :Dá sa povedať, že román Zločin a trest je bez milostnej zápletky, pretože láska Razumichina a Dune je len čosi vedľajšie, čo dej neposúva a nijako neovplyvňuje ďalšie situácie. Na druhej strane zložitý vzťah Raskoľnikova a Sone sa dotvára v skutočný milostný cit až v epilógu románu. Áno, vzťah Raskoľnikova a Sone je naozaj zložitý. Mnohí si možno pod pojmom láska predstavia lásku od prvého momentu, no v tomto prípade ide o zložitý cit, ktorý sa postupne vyvíjal až k nej dospel. Raskoľnikov v priebehu deja vystupuje ako teoretik a ideológ, ktorého takmer celého pohltila jeho idea – idea o delení ľudí na „obyčajných“ a „výnímočných“. Potreboval si len dokázať, že naozaj medzi výnimočných patrí. Ak sa v ňom aj prejaví cit, ide len o záblesky nasledované úvahami, či vnútornými dialógmi.
Je dôležité povedať, že Raskoľnikov nevyhľadával spoločnosť a preto aj Soňu spoznal náhodou. Už pri stretnutí s Marmeladovom si vytvoril jej obraz, no prvýkrát ju, paradoxne, videl až pri jeho smrteľnej posteli. Vtedy usúdil, aký je človek podliak, že celá rodina zo Sone čerpá peniaze, už sa tomu nebránia, už si privykli...
Dôležitý je postoj, aký Raskoľnikov zastával ku Soni. Keď niekto spomenul, že Soňa je prostitútka, všetci sa na ňu dívali s opovrhovaním a odporom. Pre Raskoľnikova však Sonino povolanie nebolo kľúčom k súdeniu jej osoby. Nepovažoval ju za menejcennú, naopak považoval ju za rovnocennú jemu a jeho rodine. Raskoľnikov: „...a že som svojej sestre dnes preukázal česť, keď som ju usadil vedľa teba.“51
Raskoľnikov Soňu najprv ani nevníma ako ženu, skôr ako osobu, ktorú ťahá bahno spoločnosti hlbšie a hlbšie.