Vo chvíli, keď si myslí, že môže existovať ako človek, zisťuje, že je už taký skazený a prehnitý, že ani jeho láska nie je skutočná a že sa za ňou skrývajú krivé úmysly.
S takou skutočnosťou sa už Svidrigajlov nedokázal tým svojím chladným spôsobom vyrovnať a dobrovoľne si berie život. Človek by si možno pomyslel, že ani nakoniec sa Svidrigajlov nedokázal zachovať ako čestný človek, nenesie za seba zodpovednosť, ale zbabelo si berie život. Je však dôležité podotknúť, že ako človek, ktorý zisťuje, že aj to málo ľudské v ňom je prehnité a v konečnom dôsledku ešte horšie ako jeho zločiny, nemal inú možnosť, iba sa zastreliť.
Svidrigajlov smutný príbeh nám ukazuje ako hlboko môže klesnúť ľudská morálka. Jeho život je tiež odpoveď na otázku, čo by sa bolo stalo, keby si Raskoľnikov neuvedomil svoj zločin. Problémy a konflikty

Problém prostredia :Jednou z najcharakteristickejších čŕt realizmu je vplyv prostredia na jednotlivca a jeho konanie. Tak je to i u F.M. Dostojevského. Ruská spoločnosť je jedným z mnohých faktorov formujúcich jednotlivca v jeho dielach. Na rozdiel od iných významných spisovateľov realizmu, Dostojevský nedopúšťa, aby jeho hrdinovia boli absolútne manipulovaní mienkou spoločnosti, ako to bolo napr. v diele H. de Balzaca Otec Goriot, kde vlastnosti francúzskej smotánky boli univerzálne pre každého jej člena (honba za peniazmi, pokrytectvo a neuznávanie morálneho spôsobu života). Dostojevský necháva svoje postavy kriticky uvažovať, zachováva ich individualitu a tým nevylučuje ich vzoprenie sa systému všeobecne uznávaného. Preto nemôžme Raskoľnikovov zločin pripísať na účet vplyvu prostredia. Raskoľnikov bol preto v plnej miere zodpovedný za svoje činy. Myslíme si, že takýto spôsob vytvárania je realistickejší obraz, hodnoverný skutočnému životu.
V našej práci sme nemohli spraviť charakteristiku prostredia, v ktorom sa Raskoľnikov pohyboval, pretože bol vystavovaný vplyvu dvoch prostredí. Separovali sme ich z dôvodu, že každé ho formovalo svojím charakteristickým spôsobom. Prvým z nich je jeho vlastná izba, kde býval. Bola to úbohá maličká, asi šesť krokov dlhá izbietka. Po celo svojom obvode bola polepená starými, žltými a všade zaprášenými tapetami. Bola tak nízka, že človek mal z nej pocity prirovnateľné ku klaustrofóbii. Nábytok jeho izby bol zastúpený len troma starými a rozheganými stoličkami a prestarnutým stolom. Stôl bol pokrytý zošitmi a podľa usadenej vrstvy prachu sa dalo usúdiť, že nebol už dlhý čas používaný. A napokon stará pohovka, čo zaberala skoro celú stenu. Kedysi bola obtiahnutá látkou, no teraz k jej zúboženému stavu prispievalo aj to, že bola celá neforemná a dotrhaná. Raskoľnikov ju používal ako posteľ. Mnohokrát si do nej ľahol tak, ako bol, oblečený, bez plachty.