Spočíva najmä v tom, že ľudia sa podľa zákonov prírody vo všeobecnosti delia na dve skupiny: na nižšiu ( obyčajní ľudia ), čiže takpovediac na materiál slúžiaci výhradne na plodenie sebe podobných, a na vlastných ľudí, čiže na tých, čo majú dar alebo nadanie povedať vo svojom prostredí nové slovo.“2 Inými slovami, ich svedomie môže dovoliť prekročiť prekážky, ktoré sa naskytnú pri presadzovaní svojej idey, aj nezákonnou cestou. Je to ospravedlnené, pretože porušujú zákon v záujme vyššieho dobra, ktoré bude prospešné pre celú spoločnosť. Odpoveď spoločnosti býva negatívna, lebo sa nechce vzdať starých , už nadobudnutých hodnôt, a preto sú títo ľudia prenasledovaní a vešaní, no neskôr uctievaní a uznávaní ďalšími pokoleniami obyčajných ľudí. Ako príklad vyšších ľudí boli spomenutí napr. Napoleon Banaparte, Lykurgos a Solón. Táto teória nebola braná Raskoľnikovom na ťažkú váhu. On sa iba pohrával s tou myšlienkou a tajne túžil byť jedným z tej druhej skupiny. Nie preto, aby mohol vraždiť a beztrestne páchať zločiny. On túžil, aby to bol práve on, kto bude nosiť tú „novú myšlienku“. Privilégium výnimočných chápal ako vec, ktorú si automaticky osvojí, keď sa stane človekom z druhej skupiny.
Raskoľnikov nám až v závere románu ukazuje veľmi dôležitú trhlinu, ktorá predstavuje celkové zrútenie teórie. Problém spočíva v tom, že Rodion nemyslel, aký bude mať spravenie priestupku a prípadné prekročenie zákona dopad na ďalší vývoj “výnimočného”. Neuvedomil si, že celkové vyrovnanie s vedomím, že spravil niečo protizákonné súvisí s uznaním vlastnej zodpovednosti za čin. Nie je možné žiť s pokojným svedomím bez uznania a uvedomenia si zodpovednosti za svoje činy. Veď iba psychicky narušený človek si nespytuje svedomie po spravení takého zločinu, akým je vražda. Raskoľnikov nám v závere ukazuje, že on sa dokázal s tým vyrovnať a tým dáva najavo, že je “výnimočným”, ale nie v zmysle, ako to on chápal, ale v komplexnom pohľade na vraždu stareny.
Raskoľnikov si to možno neuvedomoval, no jeho delenie ľudí spočívajúce v ich kastovaní na „obyčajných“ a „výnimočných“ malo veľmi blízko k fašizmu, ktorého idea bola v dľbe rás na vyššie a nízke. Tu si môžeme položiť otázku: Čoho by bol Raskoľnikov schopný, keby sa dostal k moci? Pozrime sa na to z katastrofickejšieho hľadiska: Zabil starenu aj sestru, keď bol iba chudobný študent, čoho by bol teda schopný, keby mal moc a rozdával rozkazy iným ľuďom? Keby sa utvrdil v myšlienke, že je „výnimočný“, a jeho pýcha by ešte vzrástla, ľudstvo by možno malo o jedného Hitlera viac. Bol by predsa „výnimočný“ a nič by mu nemohlo zahatať cestu k jeho cieľom. Dostojevskij sa v závere stavia do cesty takejto vízii, Raskoľnikov prehráva súboj so svedomím a udáva sa, preto víťazia Dostojevského myšlienky socializmu a kresťanstva nad hrôzami fašizmu.